tak ľahko generalizujeme. Často s horúcou hlavou a bez komplexného pohľadu spokojne hádžeme do jedného vreca všetkých v rámci jednej inštitúcie, hoci vinníci spojení s konkrétnou kauzou sa (vo väčšine prípadov) dajú spočítať na prstoch jednej či dvoch rúk, a práve voči nim by mala byť vyvodená náležitá zodpovednosť (je jedno, aké majú zásluhy, tituly či spoločenské postavenie). V týchto dňoch však pre najznámejšiu „neznámu“ rigoróznu prácu jedného vysokého ústavného činiteľa všetci, ktorí kedy mali a stále majú niečo spoločné s UMB, zrazu presne vedia (práve vďaka generalizovaniu), čo je to pocit „kolektívnej viny“.
Tak ľahko hádžeme kameňom. Sami seba (!) automaticky pasujeme za tých „dobrých, slušných, poctivých“, ktorí nikdy nezakolísali a ani im to nehrozí. Obávam sa, že na mieste ľudí v biblickom texte by sme po Ježišovej výzve zrejme nestíchli a neodišli so sklonenou hlavou domov a žena vyhlásená za cudzoložnicu by zrejme neprežila. Dnes by asi skôr platilo to Nohavicovo „dál se háže kamením a píská.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.