Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pavel Traubner: Musím dokázať, že to, že som prežil, som si zaslúžil

.ľuba Lesná .post Bellum .spoločnosť

Pavel Traubner sa narodil 2. mája 1941 a prežil podľa vlastných slov nie celkom príjemné detstvo, pretože mal židovských rodičov, ktorí sa hlásili k židovstvu aj počas holokaustu.

Pavel Traubner: Musím dokázať, že to, že som prežil, som si zaslúžil

z rozprávania pozná, že v deň, keď sa narodil, prišli do ich domu gardisti, ktorí hľadali peniaze, a preto bodákmi pichali do postele, na ktorej ležala jeho mama. Navyše, šéf gardistickej organizácie v Ilave jej odňal fusak, v ktorom ho vzali na prechádzku. Preto ako batoľa dostal zápal pľúc.

Jeho otec bol obľúbený stomatológ v Ilave, napriek tomu sa museli vysťahovať z veľkého prenajatého bytu a nasťahovať sa do malého bytu v podzemí v areáli synagógy. Bolo tam vlhko, plno myší a hmyzu.

Keď mal Traubner tri roky, ušiel do parku sa hrať, lenže v čase fašistického slovenského štátu bol psom, Cigánom a Židom zakázaný vstup do parkov. Predstavitelia Hlinkovej gardy ho chytili, dovliekli k rodičom a povedali, že ak ho ešte raz chytia v parku, tak ho zastrelia.Jeho otec mal však veľa pacientov aj medzi policajtmi, teda, ako sa vtedy vravelo, žandármi.

varovanie

Štvrtého alebo piateho septembra 1944, krátko po vypuknutí Slovenského národného povstania, ich navštívil ich dobrý známy policajt, ktorý povedal otcovi: „Pokúste sa okamžite zmiznúť, pretože zajtra vás naložia do vagónov a pôjdete cez Žilinu do Osvienčimu.“ Preto jeho otec ešte v tú noc vďaka jednému svojmu pacientovi zohnal konský povoz. Išli cez Hornú Stredu až do Zliechova, kde im opäť ďalší slušní ľudia pomohli. Na druhý deň pokračovali cez Strážovské vrchy, tam ich Sýkorovci a Kršákovci na dve noci nechali prespať na Kršákovom laze. Krátko po tom, ako sa pohli ďalej, prišli na Kršákov laz gardisti z Valaskej Belej a spýtali sa: 

„Kde máte tých Židov, čo tu utekali cez vás?“ Doma bola len domáca pani.

„Akých Židov? Nikdy som ich nevidela,“ odvetila.  

Prinútili ju prisahať, aby zistili, či neklame. Sadla si pod kríž, položila ruku na Krista a prisahala, že na laze žiadnych Židov nevidela. Potom mala výčitky, že krivo prisahala až dovtedy, kým jej syn nepovedal:

„Mama, ak si zachránila jeden život, tak to nebol hriech.“

nezištná pomoc

Okrem rodiny Kršákovcov a Sýkorovcov im pomáhala aj rodina Turzovcov. Pán Cyril Turza spolu so Sýkorovcami im v blízkosti lazu v horách vykopal bunker. Ten bol veľmi plytký a malý a schovávali sa v ňom šiesti: babička a dedko z maminej strany, strýko, taktiež z maminej strany, ďalej otec, mama a Pavel Traubner. 

V bunkri boli asi dva týždne, mali tam kachle, v ktorých mohli zakúriť len v noci, aby nebolo vidieť dym. Otvor bunkra bol prikrytý čečinou.

„Jednu izbu vo svojom byte premenil na modlitebňu a odniesol do nej všetky zachránené veci zo synagógy.“

zima a hlad v bunkri

Jeseň a zima v roku 1944 boli veľmi studené, nemali čo jesť. O štrnásť dní sa museli presunúť do ďalšieho bunkra, pretože sa prezradilo, že sa niekde na okolí schovávajú a hľadali ich údajne aj s nemeckým vojskom. Našťastie ich nenašli. Pavel Traubner si pamätá, že išli okolo stromov, na ktorých boli dolu hlavou obesení deviati Rómovia.

Presunuli sa do iného bunkra, ktorý im takisto pomohli vykopať ich záchrancovia a tam ostali do konca vojny. Keď mu bolo veľmi zima, tak na ňom ležal dedko, ktorý ho chránil svojím telom. Ten sa striedal s jeho mamou, ktorá ho tiež chránila svojím telom, aby nedostal zápal pľúc. Nemali čo jesť, a tak im ich záchrancovia občas priniesli chlieb, občas maslo, či dokonca mlieko.

Raz im povedali, že ich susedovi zdochlo prasiatko, tak rodičia Pavla Traubnera išli aj s dedom vykopať to prasiatko, a tak mali dobré dva týždne čo jesť, aj keď to nebolo kóšer.

Život v bunkri bol pre každého obrovský stres. Mal sveter, ktorý mal deväť mesiacov bez vyzlečenia na sebe. Tento sveter je dnes vystavený v Bratislave v komunitnom múzeu, kde si ho každý môže pozrieť, ako vyzerá.

mali obrovské šťastie

Raz strýko zišiel do Ilavy, aby zohnal nejakú potravu. Tam ho zatkli. Mal však obrovské šťastie, lebo jeho spolužiak bol policajtom. Ten ho po týždni pustil tajne z väzenia. Strýko sa vrátil do hôr, našiel bunker a všetko im vyrozprával.

vojna sa skončila

Koniec vojny im prišli oznámiť ich záchrancovia. Mohli sa vrátiť domov do Ilavy, hoci nemali kde bývať. Ponúkli im ošúchané bývanie, ale boli šťastní, že mali strechu nad hlavou. Ich pôvodný byt už neexistoval a druhý byt, ktorý bol vlastne v gete, bol príliš vlhký a navyše vykradnutý. Nebolo nič, čo si obliecť a nebolo v čom variť. Nebolo ako žiť. Napriek tomu sa jeho otec okamžite prihlásil na pracovnom úrade, aby mohol ihneď začať pracovať. Samozrejme, nemal už vybavenie ordinácie. Musel ho tvrdo zháňať.

všetci ochoreli

Po príchode domov všetci  ochoreli. Liečil sa na tzv. primárny komplex, čo je začiatok tuberkulózy.  Pavel bol podvyživený, mal desať kíl ako štvorročné dieťa. Rodičia boli takisto vychudnutí na kosť a kožu a Pavel navyše odmietal hovoriť. Jednoducho sa bál. Deväť mesiacov, ktoré strávil v horách, šepkal, pretože sa dospelí báli, že ho niekto v hore začuje a ich bunker sa prezradí. Preto sa aj po oslobodení bál povedať hlasné slovo.

„Vyšetril som vás, pán Mach,  napísal som aj nález, odporúčanie liečby, ale viete, ja som Žid.“

darovaný život

Navyše, už keď bol dospelý, sa občas spotený v noci prebudil a mal zlý pocit, že prežil a že neprežili takí, ktorí si väčšmi zaslúžili žiť, ako on. Niekedy sa mu snívalo o dvoch krásnych deťoch pani Deichtovej, priateľky jeho mamy. Obidve deti aj jej manžela zavraždili v Kremničke a ona musela ísť po vojne identifikovať ich telá. Našla ich tam všetkých troch. Začal si uvedomovať, že vlastne mu bol život darovaný. Dlhé roky mal komplex, že množstvo jeho kamarátov také šťastie nemalo. „Že sa zmenili na sadzu a ja žijem. Mal som z toho nočné mory," hovorí.Na druhej strane sa po celý život pokúšal dokázať, že mu bol život darovaný právom. 

synagóga   

Synagógu počas vojny v Ilave nezbúrali, ale bola celkom vykradnutá. Dedo Pavla Traubnera bol predsedom tamojšej židovskej komunity, preto sa usiloval oživiť komunitný život. Zachraňoval, čo v synagóge ostalo. Vytiahol z nej tri stolice, modliaci sa pult a dve tóry, ktoré si zlodeji nevšimli, keď synagógu plienili. Jednu izbu vo svojom byte premenil na modlitebňu a odniesol do nej všetky zachránené veci zo synagógy. Tam sa chodili modliť.

škola

Po vojne začal Pavel chodiť do prvej triedy. Mal podľa vlastných slov láskavých učiteľov a milých spolužiakov. Na druhej strane sa mu občas stalo, že ho zbili, dokonca mu vybili prvý stály zub. Jeho otec zubár mu preto vyrobil namiesto neho umelý.V škole bol jedným z najlepších žiakov, aj tým chcel dokázať, že to, že prežil, si zaslúži. Túžil sa dostať na medicínu, ako príklad mal svojho otca, ktorý bol profesii oddaný. Nerobilo mu problém o tretej v noci vstať a ísť liečiť pacienta, ošetriť, odstrániť jeho problémy a ťažkosti, a on to obdivoval. Pomáhal  mu v ordinačke a šliapal na tzv. šliapaciu vŕtačku. Bol šťastný, keď sa dostal na medicínu. Ani tam necítil prejavy antisemitizmu.

šokové obdobia

Prežil rôzne šokové obdobia. Otec Pavla Traubnera sa vrátil k zubárskej praxi, hoci si musel znovu zaobstarať zariadenie ordinácie od základov.V roku 1948 prišlo znárodnenie, v ktorom aj jeho starý otec a otec prišli o svoje výrobné možnosti. Starý otec bol známy kníhtlačiar, ešte aj v štátnych tlačiarňach si ho vážili a uznávali ho.V roku 1953 bola výmena peňazí a jeho rodina, ktorá sa horko-ťažko po vojne pozviechala, bola opäť riadne poškodená.V roku 1957 jeho otec dostal ťažký infarkt, z ktorého sa už nikdy vlastne nepozviechal.

koniec štúdia, začiatok profesionálneho pôsobenia

„Snažil som sa veľmi intenzívne študovať. V poslednom ročníku, aby som finančne pomohol rodičom, robil som ako študent pomocného asistenta na patologickej anatómii. Medicínu som ukončil v roku 1964 a jeden rok som si odkrútil v rámci povinnej vojenskej služby v Terezíne. Keď som sa to dozvedel, spočiatku som bol zúfalý. Avšak dopadlo to nad očakávanie dobre. Mal som tam slušných veliteľov a medziiným som sa tam stretol aj s množstvom ľudí, ktorí prežili Terezín a stali sa mojimi priateľmi.“

„Ako lekár musím plniť prísahu, ktorú som zložil. Pre mňa pacient musí byť ako pacient.“

Po vojenčine nastúpil Pavel na patologickú anatómiu. Dva roky tam zotrval, a potom v roku 1966 prešiel na neurologickú kliniku. Pracuje v nej na skrátený úväzok doteraz, napriek tomu, že už má 76 rokov. Jeho otec v roku 1969 ako šesťdesiatpäťročný zomrel na zhubné ochorenie. Matka Pavla Traubnera sa dožila vysokého veku – deväťdesiatich dvoch rokov.

ošetroval Alexandra Macha

Jedného dňa, keď už bol skúsený lekár, vyšetroval pána, ktorý sa mu zdal povedomý. Spomenul si na knižku Tragédia slovenských Židov, kde vnútri bola fotografia hajlujúceho Alexandra Macha. Pán sa aj predstavil ako Alexander Mach. Ale mohlo ísť o menovca, preto sa pacienta spýtal, či bol ministrom vnútra slovenského štátu. Pacient prikývol. Povedal mu:

„Vyšetril som vás, pán Mach,  napísal som aj nález, odporúčanie liečby, ale viete, ja som Žid. A nehnevajte sa, môžete si preveriť, že som Vám odporučil správnu liečbu, ale už by som vás nerád vyšetroval.“

„Ale prečo?“ nechápal a pokračoval: „Ja som mal vo väzení v Leopoldove plno židovských spoluväzňov, ktorí boli moji priatelia.“

„To rešpektujem,“ odvetil Traubner, „ale musíte uznať, že patríte medzi vrahov členov mojej komunity.“

Podal mu ruku a poznamenal:

„Ďakujem za vyšetrenie.“

Po tomto rozhovore ho vyšetroval už len raz, keď v hlbokom bezvedomí ležal v nemocnici v Podunajských Biskupiciach, kde Traubner chodil ako konziliár.

„Ja som ho, samozrejme, čestne vyšetril, ako mi káže Hippokratova prísaha,“ zdôraznil Traubner. 

„Ako lekár musím plniť prísahu, ktorú som zložil. Pre mňa pacient musí byť ako pacient,“ dodal.

ošetroval aj bývalých gardistov

Ošetroval aj ďalších ľudí, ktorí boli počas slovenského štátu gardistami a o ktorých to vedel. V roku 1969 dokonca ošetroval muža, ktorý mu ako čerstvo narodenému dieťaťu odňal kožušinový fusak. Chcel mu to nenápadne pripomenúť, ale potom si to rozmyslel. Pomyslel si, že nemožno do človeka hádzať vždy kameňom.

„Súčasnosť prináša obrovské hnedé nebezpečie.“

antisemtitské útoky

Po Nežnej revolúcii ho vymenovali za profesora a po roku 1990 vyhral konkurz na šéfa kliniky. Stal sa hlavným odborníkom neurológie na Slovensku. V dvoch funkčných obdobiach pôsobil aj ako dekan lekárskej fakulty UK.         

Od novembra ´89 naňho útočili extrémisti. Išlo najmä o antisemitský časopis Zmena. Neustále Traubnera napádal. Traubner bol vtedy predsedom Fondu Pro Slovakia, v rámci ktorého sa udeľovali granty na podporu kultúry a umenia. Dokonca napísali, že prinútil ísť vtedajšieho slovenského prezidenta Michala Kováča do Washingtonu na otvorenie Múzea holokaustu a že ho prinútil pokloniť sa Židom, a podobné hlúposti. Súdil sa s nimi. Zastupoval ho známy advokát Ernest Valko. Spor vyhrali. Napriek tomu sa mu z časopisu nikto neospravedlnil a peňažnú ujmu mu nedali, hoci súd rozhodol, že sú tak povinní urobiť. Zmena press, ktorá vydávala časopis, sa jednoducho premenovala na Zmena print.

„Ale to sú detaily, ktoré môj život nijako výrazne neovplyvnili,“ zdôraznil Traubner. 

súčasné neisté obdobie

Súčasné obdobie prináša podľa Traubnera obrovské hnedé nebezpečie. Toto nebezpečie predstavujú najmä kotlebovci, ale aj iní extrémisti.

„Toto nebezpečie už ma voči mojej osobe neznervózňuje. Ale nesmierne ma to trápi pre moje tri krásne vnúčatá. Pretože už nikdy nikto ich nesmie naložiť do vagóna,“ zdôraznil Traubner.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite