my, členovia ECAV na Slovensku, zídení na Dištriktuálnom dni dňa 16. septembra 2018 v Poprade pri príležitosti viacerých významných „osmičkových“ jubileí novodobej histórie národa a cirkvi, s vďačnosťou mysliac na všetkých tých, ktorí s odvahou a úprimnou vierou v dobro sa dokázali postaviť zlu v totalitných časoch, vedomí si však aj svojej slabosti a pochybení, s túžbou ospravedlniť sa za priestupky a previnenia, ktoré spôsobili v radoch evanjelickej cirkvi, či v radoch iných cirkví a náboženských spoločenstiev i neveriacim mnoho bolesti a zármutku, vyhlasujeme:
Zišli sme sa v Poprade, v podtatranskom meste, ktoré živo pripomína historickú traumu Slovákov, známu ako židovský holokaust. Z popradskej železničnej stanice bol dňa 25. marca v roku 1942 vypravený prvý vlak s tisíckou žien a dievčat, neskôr ďalšie s tisíckami našich židovských spoluobčanov do Osvienčimu, kde väčšina z nich zomrela potupnou smrťou. Stalo sa tak nielen v dôsledku krutosti nacistickej vražednej mašinérie, ale aj prijatím najtvrdších protižidovských zákonov vojnovej Slovenskej republiky, ktoré do praxe bolestne uviedla Hlinkova garda. V Osvienčime, v Brezinke a v ďalších koncentračných táboroch zomrelo viac ako 66 000 slovenských Židov, okolo 50 percent židovského obyvateľstva na Slovensku. Práve preto z Popradu znie náš ospravedlňujúci hlas.
Sme vďační za to, že proti týmto zákonom odvážne vystúpili evanjelickí biskupi, menovite Vladimír Pavel Čobrda, Samuel Štefan Osuský, Fedor Fridrich Ruppeldt, ale i ďalší duchovní i laickí predstavitelia Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi, ktorí boli – spolu s viacerými evanjelickými duchovnými – za svoje politické postoje a verejné vyhlásenia proti Hlinkovej garde, ako aj účasť v Slovenskom národnom povstaní, uväznení a umučení.
„V našich evanjelických radoch sa našli členovia, ktorí vstúpili do komunistickej strany s ateistickým programom.“
Sme vďační, že v našich evanjelických radoch sa zrodil veľký počet spravodlivých medzi národmi, duchovných i laikov, ktorí riskovali svoje vlastné životy i životy svojich rodín, aby zachránili prenasledovaných Židov alebo im preukázali milosrdenstvo.
Dielo spravodlivých zachraňujúce životy a zdravie starých i mladých, zvlášť detí, pozná nielen Slovensko, ale aj pamätník Yad Vashem v Jeruzaleme i celý svet.
Nezabúdame na vás, spravodliví medzi národmi. Stali ste sa vzorom milosrdenstva, odvahy a nezištnej pomáhajúcej lásky.
Napriek tomu s bolesťou v srdci priznávame, že sme vo svojich postojoch nie vždy poslúchli Ježišove príkazy milovať svojich blížnych ako seba samých. Nechali sme sa neraz premôcť strachom z vojnového besnenia. Politickú a spoločenskú tragédiu viacerí nechceli vidieť.
Dokonca niektorí sa zúčastnili na nenávistnej protižidovskej propagande alebo na neľudskom arizovaní židovského majetku.
Nielen počas slovenského štátu sme sa mnohí mlčky prizerali na protižidovské ťaženie, ale i v nasledujúcich obdobiach sme boli a dodnes sme svedkami recidívy. Protižidovské pogromy, masový exodus Židov po roku 1945, ktorí s nami žili tisíc rokov, rúcanie synagóg, nivočenie židovských cintorínov, pomníkov i pamätníkov vrátane niektorých antisemitských postojov slovenských politikov, nie sú ničím iným, ako prejavom nostalgie časti nášho obyvateľstva za dobou prenasledovania, hrozných popradských deportácii a nemilosrdných koncentračných táborov.
„Známe sú nebojácne hlasy slovenských evanjelikov, ktoré dokázali poukázať na vinu ľudskej genocídy priamo do tváre Hitlerovi i Stalinovi.“
Sme presvedčení, že toto všetko sa nemalo stať, poškodilo to nielen naše meno, naše svedomie, ale sťažilo to hlavné, čo je naším poslaním – a to je kresťanstvo pevné v nasledovaní Pána Ježiša Krista v láske k ľuďom a všetkým sveta národom.
Prijmite, prosíme, vážení židovskí spoluobčania, slovo ospravedlnenia a ruku zmierenia.
Veríme, že naše vzťahy budú budované a rozvíjané v úcte, podľa slov Písma v Desatore, ktoré nás zjednocuje v úcte k životu, zakazuje vraždiť, krivo svedčiť a siahnuť na dom či majetok svojich blížnych.
Šalom!
Pokoj vám i nám, židovskí priatelia, starší bratia a sestry vo viere!
Dnes – v roku 100. výročia zrodu demokratickej Československej republiky – príchodu politickej slobody a nezávislosti, s hlbokou úctou a vďakou myslíme na tých, ktorí stáli pri jej zrode a ktorí zvlášť v čase nástupu novej totality v podobe komunistického režimu dokázali s odvahou viery čeliť hrozbám komunistických väzenských táborov, Valdíc, Jáchymova alebo Ilavy, či iným podobám krutého prenasledovania.
Mnohí v zápase o zachovanie tváre cirkvi vzdorovali.
Známe sú nebojácne hlasy slovenských evanjelikov, ktoré dokázali poukázať na vinu ľudskej genocídy priamo do tváre Hitlerovi i Stalinovi, verejnosť pozná a pamätá si dokumenty o neohrozenosti našich biskupov, duchovných i laikov, ktorú prejavili na svetských súdoch a vo väzeniach.
„Dodnes sme sa im poriadne neospravedlnili.“
Napriek tomu sa niektorí v cirkvi dopustili vážnych chýb a omylov.
V našich evanjelických radoch sa našli členovia, ktorí vstúpili do komunistickej strany s ateistickým programom.
Lákala ich moc v cirkvi, kariéra či iný zištný záujem.
Milovali postavenie viac ako Krista.
Nezastali sa trpiacich, prenasledovaných a väznených príslušníkov svojej cirkvi.
Mnohí evanjelici laici tak učinili v bludnom presvedčení, že prispejú k spravodlivejšiemu usporiadaniu sveta.
Viacerí z duchovných i laikov sa dokonca zaviazali slúžiť tajnej zbrani komunistického štátu, Štátnej bezpečnosti.
Niektorí z presvedčenia, ktoré bolo hlbokým omylom a osobnou tragédiou.
Iní sa do bezpečnostnej siete zamotali v strachu pred prenasledovaním, v úsilí zachrániť rodinu, deti, neškodiť pritom cirkevným zborom, bratom a sestrám.
Po páde komunistického režimu mnohí prežili ťažkú traumu, iní sa to, čo zažili, snažili skrývať a niektorí svoje zlyhanie odmietali.
Na jedno i druhé je účinný liek: otvorené vyznanie a priznanie chýb, omylov i vážnych hriechov, je to úprimná žiadosť o odpustenie a verejné zmierenie.
Kajúca služba Pánovi a blížnym.
„Pravda o prenasledovaní a krivdách nezostane skrytá.“
Naše ospravedlnenie, zmierenie a objatie je zvlášť dôležité voči verným nasledovníkom Ježiša Krista – Pánovým svedkom, ktorí nezradili kresťanstvo, ktorí pevným krokom vstupovali do väzenských brán, s nádejou v zranenom srdci opúšťali poslanie duchovných v evanjelických zboroch, v ktorých stratili štátny súhlas k duchovnej službe.
Tí, ktorí po návrate z väzenia trpezlivo navštevovali desiatky podnikov, kde neraz márne hľadali prijatie na svetské zamestnanie.
Stali sa z nich druhoradí občania, v bezprávnom postavení bolestne, v ťažkých podmienkach a v materiálnom nedostatku prežívali stav spoločenskej izolácie.
V komunistickom raji prežili – obrazne povedané – peklo na zemi.
A my sme sa im dodnes poriadne neospravedlnili.
Dôrazne sme neocenili ich službu a oddanosť kresťanstvu.
Málo sme urobili, aby sme spoznali ich osobné osudy a príbehy, aby sa mohli stať príkladom pre budovanie charakteru evanjelickej cirkvi a viery tak, ako ho vzbudzovali dávni neohrození svedkovia viery.
Činíme tak dnes s pohnutým srdcom a túžime činiť tak i naďalej. Konať podobne ako oni.
Ospravedlňujeme sa v mene cirkvi všetkým prenasledovaným, ako aj pozostalým rodinám poškodených kňazov a laikov, a prosíme, aby Všemohúci Boh zahojil ich pretrvávajúcu bolesť a naplnil ich životy radosťou a požehnaním.
Odpusťte nám, bratia a sestry!
„Vykročíme na chodník spravodlivých, ktorý je ako úsvit, ktorého jas rastie do bieleho dňa.“
Písmo i dejiny nás učia:
Pravda o prenasledovaní a krivdách nezostane skrytá. Preto ju ctime. Zverejňujme.
Zápasme o ňu.
Držme ju vysoko, ako nás učili naši vodcovia.
Tak sa ocitneme vo svetle večnej spravodlivosti, objíme nás sám Hospodin.
Tak obnovíme a očistíme cirkev, postihnutú rozličnými hriechmi, zvlášť bezohľadnosťou, v ktorej nieto lásky.
Odstránime spomedzi nás autoritársku panovačnosť, povýšenosť a ľahostajnosť.
Budeme bratmi a sestrami.
Milujme domácich viery i pútnikov, najmä zranených a bezmocných.
Prinášajme Evanjelium do nemocníc a väzníc nešťastným a opusteným.
Posilníme tým našu vieru.
Vykročíme na chodník spravodlivých, ktorý je ako úsvit, ktorého jas rastie do bieleho dňa.
Buďme vernými kresťanmi, oddanými učeníkmi Ježiša Krista.
Poprad, 16. septembra 2018
Účastníci Dištriktuálneho dňa Východného dištriktu ECAV
príhovor Dušana Tótha:
Vážení účastníci Dištriktuálnych dní, milí spoluoltárni bratia a sestry.
Je mi cťou, že vás môžem pozdraviť z tohto miesta.
Som Slovák a evanjelický farár, ktorý žije už 50 rokov v zahraničí. Aj napriek tomu pol storočiu sa cítim byť súčasťou cirkvi, v ktorej som bol pokrstený, konfirmovaný, v ktorej som vyštudoval teológiu, no nebol vysvätený. Nemohol som, lebo som odmietol spoluprácu s tými, ktorí chceli cirkev umlčať. Pochopil som sa však, že ma Pán Boh poslal do zahraničia, aby som nemlčal. Nedeľu, čo nedeľu som sa Vám prihováral zvesťou evanjelia prostredníctvom Rádia Slobodná Európa, aby som Vás posilňoval a uisťoval, že nie ste sami, že na Vás myslíme a za Vás sa modlíme. Za to ma vtedajšia politická vrchnosť odsúdila na 10 rokov väzenia v neprítomnosti a po roku nám spolu s manželkou odňali občianstvo za provokáciu a snahy zvrátiť pokojné budovanie socializmu. Vyškrtli nás z národa.
„Stojím tu ako svedok bolesti stoviek spoluobčanov, ktorí trpeli za svoju vieru počas komunistickej diktatúry.“
Dnes nás však už nikto nemôže vyškrtnúť a prinútiť mlčať, lebo ak my budeme mlčať, kamene budú hovoriť a nevinné obete nás budú žalovať zo zbabelosti, že sme sa nedokázali postaviť na stranu pravdy a spravodlivosti aj v mene tých, ktorí už hovoriť nemôžu.
A tak tu stojím, aby som si uctil pamiatku a žiadal o odpustenie od nevinných obetí našich židovských bratov, ktorých sme dovolili vyviezť do koncentračných táborov, na ktorých utrpení a smrti sa mnohí naši spoluobčania hanebne podieľali. Ich bolesť najlepšie pochopíme ak sa započúvame do dialógu, ktorý napísal básnik Milan Richter:
- Kam pán inžinier, kam, na hroby?
- Na hroby, pán sused. Máme tam mamičku, aj brat mi tam leží a ženina neter, vlani sme ju pochovali, sedemnásť mala, vraj leukémia. A vy, pán sused?
- Domov. Rýchle sa teraz stmieva. A ja najradšej doma...
- Na hroboch ste už boli?
- Nemám hroby. Žena mi ušla, dávno, ako ráčite vedieť, synovia ešte žijú, ale až v Kanade, veru v Kanade. Nemám hroby.
- A mamička, otecko, bratia, starí rodičia, kde vám tí ležia?
- V osvienčimskom vzduchu, tam, vo vzduchu ležia.
Stojím tu ako svedok bolesti stoviek spoluobčanov, ktorí trpeli za svoju vieru počas komunistickej diktatúry, množstva kňazov, ktorí plnili väznice a ešte väčšieho množstva bohabojných služobníkov cirkvi, ktorí nemohli vykonávať službu, do ktorej sa cítili Hospodinom povolaní.
„Tento vzácny čin Služieb Božích Zmierenia je akýmsi hraničným kameňom úprimného ospravedlnenia.“
Zároveň tu stojím aj ako obeť neľudského komunistického režimu a prosím o odpustenie našich židovských bratov a obete komunizmu. Prosím milostivého a láskavého Boha aj v mene tých, ktorí sa zapredali, ktorí zradili princípy našej viery a svoju vinu si priznávajú.
Dnes sa ľudským nedokonalým spôsobom snažíme vyrovnať s hroznou minulosťou. Verím však, že bez úprimného priznania si viny a vrúcnej prosby o odpustenie nemôžeme začať proces uzdravovania a obrody cirkvi.
Tento vzácny čin Služieb Božích Zmierenia je akýmsi hraničným kameňom úprimného ospravedlnenia za spáchané krivdy minulosti, o čom brilantne hovorí dnešné vyhlásenie.
Ďakujem Vám, že ste prijali túto myšlienku, ďakujem všetkým, ktorí sa aktívne podieľate na tomto podujatí a nakoniec, ďakujem za to, že ste mi dali možnosť Vás pozdraviť.
V Jeho službe
Dušan Tóth, reverend, Poprad 16. 9. 2018, Služby Božie Zmiereni