Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rómske deti by mohli vyhrávať častejšie

.denisa Gdovinová .spoločnosť

Na chvíľu sa stala Annamária a jej balerínky symbolom, ktorý vyvolal otázku: Majú Rómovia prístup k športu? A to nielen na ulici, ale najmä v kluboch, kde môžu súťažiť a reprezentovať? Odpovede sme našli tam, kde rómske deti vymenili balerínky za kopačky, kimono a školský úbor.

Rómske deti by mohli vyhrávať častejšie TATIANA TAKÁČOVÁ

príbeh Slavomíra Kobu sa začína celkom obyčajne. Vyrástol v malej východoslovenskej dedine Trhovište, za prácou sa s rodinou odsťahoval do paneláka v najbližšom väčšom meste, v Michalovciach. Ďalej je to už o čosi menej tradičné. Rozhodol sa do svojej rodnej dediny vrátiť. Keď odišiel miestny futbalový tréner, prijal pozvanie nastúpiť na jeho miesto. No a to, čo prišlo ďalej, sa už naozaj nestáva často. Rozhodol sa na pomery v dedine pozrieť realisticky. „Približne polovicu Trhovišťa tvoria Rómovia. V takej obci sa nemôžem dištancovať od polovičky obyvateľstva, tváriť sa, že neexistujú alebo postaviť dvojmetrový múr. A potom sa iba sťažovať, ako mi všetci ubližujú,“ začína svoje rozprávanie. Post futbalového trénera vzal teda trochu inak. Jeho hlavným cieľom nie je dostať chlapcov do prvej žiackej ligy, ale v prvom rade každý deň do školy. 

kopačky

Už štyri roky sa Slavomír Koba snaží dosiahnuť to, čo sa v zrýchlenom tempe deje v amerických dvojhodinových filmoch: chudobné deti zo segregovaného geta v nich dostanú kopačky, pekný dres a pravidelnú prísnu pozornosť, a nakoniec to dotiahnu vysoko. V prípade Trhovišťa to znamená zahrať si vyrovnaný zápas s michalovským, humenským či košickým klubom, ktoré sú plné detí z kvalitných futbalových akadémií. Trhovištskí mladí futbalisti majú iné problémy: „Tréner, a to vstanem o siedmej ráno?“ Aj také otázky dostáva Koba. Je rád, že po čase sa s tým žiaci vyrovnali: v dome, kde deti nezobudia rodičia, prídu zobudiť kamaráta spoluhráči.

Keď tréner Koba začal trénovať, zameral sa najmä na menšie, sedem či osemročné deti. Tie sú ľahko formovateľné a nesmierne nadšené, s potrebou hrať sa od rána do večera. „Rómski žiaci teraz prežívajú detstvo, ktoré žila naša generácia,“ tvrdí Koba. Futbal ich stále láka viac na ihrisku než na hernej konzole, vďaka čomu majú výbornú kondíciu a nepretržitý kontakt s loptou. Po príchode však zistil, že tunajší malí futbalisti sformovali výhradne rómske družstvo. Za cieľ si dal prilákať aj nerómske deti a začal príkladom – v tíme sa najprv vynímal iba jeho blonďavý syn. Práve on dokázal pritiahnuť aj ďalších kamarátov zo školy, pričom mnohí boli na prvých tréningoch naladení proti Rómom negatívne. Dnes sú už piati a so zvyškom tímu nemajú nijaký problém. Tréner hľadá nerómskych žiakov aj za hranicami Trhovišťa. Keďže chýr o dobrých vzťahoch ide ďaleko, do tímu pribudol aj nerómsky brankár zo Strážskeho.

No už ani v obecnej škole nezostalo veľa nerómskych detí, rodičia ich radšej presúvajú do Michaloviec. Kobovi to nedáva zmysel. „Aj môj syn by mohol osem rokov chodiť do Michaloviec. No keď sa vráti do dediny, Rómom sa nevyhne. Chcem, aby mal so všetkými dobré vzťahy,“ hovorí Koba. Na základnej škole vraj aj jeho učiteľka posadila do jednej lavice s Rómom. So slovami „Slavko, ty ho potiahneš,“ dala dokopy najlepšieho a najhoršieho žiaka v triede. Stali sa kamarátmi a Kobov spolužiak skončil základnú aj strednú školu a je z neho šikovný murár.

„Hlavným cieľom nie je dostať chlapcov do prvej ligy. Ale v prvom rade každý deň do školy.“

V Kobovom futbalovom tíme je preto najdôležitejšie vzdelanie. Prísne dozerá najmä na dochádzku. Kto nebol v škole, nemôže hrať a sedí na tribúne, hoci mu prúdom tečú slzy. Keď dostane akúkoľvek sťažnosť zo školy, vyrieši to prísnym napomenutím – pred všetkými. Po niekoľkých rokoch má výsledky. Nadšené učiteľky sa mu zverili, že vidia u chlapcov dovtedy nevídanú dochádzku. Podľa trénera sú to prvé náznaky toho, že ak deťom vštepí disciplínu a zodpovednosť prostredníctvom športu a bude tlačiť na to, aby si ju preniesli aj do školy, ľahšie si ju odnesú aj do dospelého života.

Slavomír Koba však vie, že je so svojimi hráčmi len zopár hodín týždenne a sociálne slabé prostredie má na nich stále prvoradý vplyv. Preto trvá aj na nerómskych hráčoch. „Vidia, aký mám vzťah so svojím synom. Hovorím im, že ak chcú, aby sa ich deti mali lepšie, musia sa učiť. Aby im dali to, čo oni sami nemali.“ Verí, že ak to bude pripomínať pravidelne, z Trhovišťa sa časom stane obec s dobrými vzťahmi; dobrou dedinou, kde nie je nikto segregovaný.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite