zvykli sme si už na to, že aj Slovensko v 20. storočí môže mať svätcov. Pred oči sa nám dostávali heroické činy Zdenky Schelingovej, Titusa Zemana, Jána Havlíka, Petra Pavla Gojdiča, Dominika Trčku a ďalších. Mená mnohých laikov, ktorí pomáhali iným, trpeli vo väzení, zachraňovali ľudské životy, boli vyhodení zo zamestnania, nám však ostávajú neznáme. No všetci sú pre nás hviezdy: bojovali proti totalite moci, proti totalite zla a nehumánnosti. Novou medzi nimi je Anna Kolesárová.
dievča v čiernom
Anka vyrástla v dedinke Vysoká nad Uhom. Je to filiálka, čiže dedina, kde nesídlil farár, ale spravoval ju kňaz z inej farnosti. V tomto prípade z Pavloviec nad Uhom. Dievča sa narodilo 14. júla 1928 rodičom Jánovi a Anne. Dnes už nikto netuší, prečo otca prezývali Hruška. Možno preto, aby ho odlíšili od miestne zvyčajného priezviska Kolesár. Hneď na druhý deň ju dali pokrstiť.
Keď sa Anka narodila, mala už staršieho brata Michala. Nik o nich nepísal, nik o nich nevedel. Bola to tá najbežnejšia rodina, akých bolo v medzivojnovom Československu desaťtisíce. Predierali sa životom, ako vedeli. Začiatkom vojny prišla prvá veľká bolesť. Anna mala iba trinásť, keď jej zomrela mama. Od pohrebu preberá v domácnosti všetky ženské povinnosti. Stará sa o otca, brata, varí, perie, chodí na pole. A bojí sa. Bojí sa tak, ako sa boja všetci. Lebo je vojna. Svoj strach dievča premieňa do modlitieb.
„Dievča za sebou počuje len jednoduchú vetu, príkaz: „Rozlúč sa s otcom!“ Stihne ešte vykríknuť: „Apočko, zbohom! Ježiš, Mária, Jozef!“
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.