vojnové časy na Orave a cesta k reholi

Po skončení ľudovej školy v Medzibrodí nastúpil Anton na meštiansku školu v Dolnom Kubíne. Od skorého veku sa u neho prejavoval záujem o duchovné veci, ktorý viedol aj jeho neskoršie kroky. Medzibrodia sa arizačné a protižidovské opatrenia nedotkli. Ako sa však menila globálna vojnová situácia, po potlačení SNP a následného prechodu frontu sa aj Medzibrodie stalo okrajovým svedkom reality, ktorá v Európe zúrila už roky.

„Pre nás ako dospievajúcich chlapcov to bolo hlavne dobrodružné obdobie. V našom dvore boli ubytovaní maďarskí vojaci. Chovali sa relatívne slušne. V nestráženej chvíli som im z voza ukradol pušku. S kamarátom sme potom šli do hory a skúšali z nej strieľať. Pritom neďaleko mali ešte pozície Nemci, ktorí strážili železnicu. Keby nás s tou puškou stretli, okamžite by nás ako podozrivých ozbrojencov zastrelili. V tom veku na to človek nemyslel, až s odstupom času som si uvedomil ako nešťastne to mohlo dopadnúť.“

Vo vojnových časoch sa v obci striedali vojaci viacerých armád podľa aktuálnej situácie. Nemeckí vojaci dokonca povolali Antona spoločne s ostatnými obyvateľmi kopať protitankové zákopy. Pri neskoršom postupe sovietskej armády Antonín pozoroval zvláštne správanie a nedostatok disciplíny, ktoré boli typické hlavne pre predsunuté jednotky. 

„Správali sa dosť hlučne, divoko, mnohí boli podgurážení alkoholom. Jeden z nich išiel po dedine a z dlhej chvíle začal strieľať po sliepkach. Postupovali vo veľkých rojniciach. Boli to pre mňa zvláštni ľudia, avšak k nejakým väčším incidentom, rabovaniu alebo podobným problémom u nás nedošlo.“ 

archív pamätníkaSlužba v útvaroch PTP.

Keď kritické časy skončili, Anton chcel pokračovať vo svojom duchovnom smerovaní. Ešte počas vojny v roku 1944 nastúpil ako chovanec do Misijného domu v Nitre na Kalvárii, kde sa pripravoval na svoju budúcnosť ako člen kongregácie Spoločnosti Božieho Slova. Netušil, že vojnové časy neboli poslednou ťažkou skúškou a nastupujúca diktatúra proletariátu čoskoro tvrdo zasiahne do jeho života.

akcia K2 a násilný koniec Antonovej duchovnej cesty

V roku 1946 pokračoval Anton vo svojej duchovnej príprave pre rehoľu v Spišskom Štiavniku, odkiaľ neskôr odišiel do kláštora na Zobore pri Nitre, kde absolvoval noviciát.

„Zažil som tu veľa pekných chvíľ, hlbokú súdržnosť a kresťanskú vzájomnosť, ktorá nás všetkých spájala. Mali sme skvelých profesorov, ktorí boli kapacitami vo svojom odbore. Skúšky sme totiž podľa zákona museli robiť na štátnom gymnáziu v Nitre a v rámci silnejúcich tlakov a atmosfére nastupujúcej komunistickej moci boli na nás kladené o to tvrdšie požiadavky.“ 

Situácia v Československej republike sa čoskoro zmenila po definitívnom nástupe komunistov k moci v roku 1948, po ktorom už bolo viac ako jasné, že samostatnosť duchovných štruktúr nemôže zostať bez povšimnutia vládnuceho režimu. Definitívny úder voči reholiam nastal počas smutne známej „barbarskej noci“, v ktorej pod krycím názvom „Akcia K“ štátna moc v noci z 13. na 14. apríla 1950 ozbrojenými zložkami obsadila mužské kláštory v republike. V druhom slede v noci z 3. na 4. mája 1950 pod názvom „Akcia K2" boli obsadené aj posledné kláštory vrátane toho na Zobore. 

„Prišli v noci. Zostali sme prekvapení. Ozbrojenci nám prikázali ísť s nimi okamžite do pristavených autobusov. Jeden páter sa nás zastal, za čo utŕžil niekoľko úderov. Eskorta nás naložila do autobusov, netušili sme, kam pôjdeme, ani čo s nami ďalej bude.“ 

archív pamätníka1947: Kandidáti na vstup do rehole Spoločnosti Božieho slova pred násilným zrušením.

Chlapcov deportovali do Kostolnej pri Trenčíne, kde sa nachádzal bývalý kláštor rehole Redemptoristov, strávili tu tri mesiace, počas ktorých ich štátna moc prostredníctvom ideologických politrukov každodenne masírovala komunistickou propagandou. Neskôr boli ako lacná pracovná sila premiestnení k stavbe vodnej nádrže Nosice. 

„Každé ráno sme museli spievať a pochodovať do práce. Normy boli prísne a práca striktne manuálna, prerušovaná len časom na spánok alebo ideologickými školeniami. Po skončení prác nás konečne poslali domov, avšak moje plány na život v reholi boli minulosťou a predo mnou len neistá budúcnosť.“ 

z rehoľníka baníkom

Zakrátko po návrate domov sa Antonovi štátna moc opäť pripomenula, keď dostal povolávací rozkaz na absolvovanie základnej vojenskej služby na jeseň roku 1950. Jeho prvé kroky viedli do Libavy, kde boli ubytovaní v barakoch po odsunutých Nemcoch. Zakrátko Anton pochopil, že táto vojenská služba nebude bežnou záležitosťou, že režim na neho nezabudol a zaradil ho do trestných útvarov PTP, ktoré mali oficiálne slúžiť na prevýchovu ideologicky problémových mladíkov, prakticky však na lacné využitie dostupnej otrockej pracovnej sily pri budovaní megalomanských plánov komunizmu.

„Dostali sme provizórne uniformy a absolvovali trojmesačný výcvik. Rázne nám vysvetlili, že sme tam ako nepriatelia režimu umiestnení na prevýchovu a naša vojenská služba bude prebiehať bez zbrane, že sme vhodní len na manuálnu drinu. Aj tu prebiehali povinné ideologické školenia, avšak medzi pétépákmi bolo mnoho kňazov, rehoľníkov a vysokoškolsky vzdelaných ľudí, a tak snaha politrukov pochybného intelektu o akési prednášky vyznievala komicky.“

„Nepriateľa zo mňa spravil režim, ja som sa proti nikomu nestaval.“

Po absolvovaní povinného výcviku premiestnili Antona do Plzne v mestskej časti Bory, kde pracoval pri budovaní chodníkov, ciest a iných exteriérových stavebných prác približne pol roka. Neskôr bol premiestnený do Přerova, kde pracoval na stavbe prvého vojenského letiska. Anton preukázal technické nadanie, a tak mu prideľovali náročnejšie práce pri príprave armatúr a podobných železiarskych činností. Ako skromný pracovitý človek plnil prísne normy a dúfal v blížiaci sa návrat do civilu. Toho sa však nedočkal. V čase uplynutia dvojročnej vojenskej služby dostali vojaci bez vysvetlenia informáciu o jej predĺžení na neurčito. Navyše ich ďalší osud mal byť spojený s náročnou banskou prácou. 

„Mnohých vojakov to zlomilo, niektorí už mali manželky, rodiny a zrazu nevedeli, aká bude ich budúcnosť, kedy sa z tohto pekla vôbec dostanú. Poslali nás do Petřvaldu, kde som v bani Július Fučík strávil ďalší rok. Práca bola nebezpečná a vojakov posielali do rizikových úsekov bane. Ja som pracoval na takzvanej príprave, kde sme razili tunely pre ťažbu uhlia. Bol som však mladý a dobré medziľudské vzťahy na pracovisku medzi vojakmi aj civilmi, ako aj túžba po návrate domov mi pomáhala tento ťažký údel prekonať.“ 

Nie je jasné, aké boli pôvodné plány s nepriateľmi režimu, ktorí boli pod rúškom vojenskej služby umiestnení na najťažšiu otrockú prácu bez možnosti voľby. Po smrti Josifa Stalina nasledovanej úmrtím Klementa Gottwalda sa však tieto plány pozmenili, útvary PTP boli reorganizované a z posudkov brancov zmizla klasifikácia „E“ označujúca triednych nepriateľov. Vďaka tejto dobovej zhode okolností sa v decembri roku 1953, po vyše troch rokoch otrockej driny, dostal Anton konečne do civilu.

pomalá cesta ku slobode

Aby návrat nebol natoľko jednoduchý a aby mal režim svojich „nepriateľov” pod kontrolou, musel Anton okamžite nastúpiť ako stavebný robotník do Dolného Kubína pre armádny podnik Stavoindustria. Neskôr tu dostal prácu skladníka. 

Po tom, ako podnik v Dolnom Kubíne skončil svoju činnosť, zamestnal sa Anton v Kovohutách Mokraď. Ako cieľavedomý človek však cítil potenciál, ktorý bol násilne prerušený počas jeho prípravy a štúdií v reholi, a tak sa rozhodol navzdory problematickému kádrovému posudku absolvovať vysokoškolské štúdium. V rámci svojich skúseností a technického nadania sa prihlásil na štúdium Hutníckej fakulty Technickej univerzity v Košiciach, kam sa však nedostal. Zakrátko ho však prijali na Stavebnú fakultu Technickej univerzity v Bratislave, kde vyštudoval ako zememeračský inžinier odbor inžinierskej geodézie. Štúdium úspešne ukončil v roku 1963.

Po skončení školy nastúpil ako hlavný inžinier v štátnom podniku Cestné stavby Tvrdošín. Tu sa však stretol s postupnými ideologickými tlakmi na vstup do Komunistickej strany, ktoré voči vyšším odborným pracovníkom vyvíjalo vedenie podniku.

„Ja som bol apolitický človek, vždy som si hľadel len na svoju prácu. Nepriateľa zo mňa spravil režim, ja som sa proti nikomu nestaval. Ale mal som na zreteli aj minulosť a problémy, do akých ma nevinne dostali, a preto som už z princípu členstvo v strane odmietal, napriek možným dôsledkom.“ 

Situácia vyvrcholila odchodom z podniku, odkiaľ Anton pokračoval prácou pre Poľnohospodársku stavebnú správu v Dolnom Kubíne. Vykonával tu stavebný dozor pri melioráciách a odvodňovaní pôdy.

archív pamätníka1952: Anton Mudrončík (vpravo) počas služby v útvaroch PTP.

V roku 1967 sa oženil s Teréziou Gregorovou pochádzajúcou z Necpál nad Nitrou (dnes mestská časť Prievidze), ktorá ho sprevádza životom až do dnešných dní. Zakrátko sa im narodil v roku 1968 syn Anton, ku ktorému pribudol o rok neskôr syn Peter. Anton sa s rodinou presťahoval do Prievidze, kde hľadal zamestnanie. V súvislosti s narodením syna Antona zažil aj zaujímavú dobovú paralelu. 

„Boli sme predvolaní na Národný výbor, na tzv. uvítanie novorodencov do života, ktoré sa vtedy povinne vykonávalo. Bolo presne 21. augusta 1968 a okolie vtedy práve obsadzovali vojská Varšavskej zmluvy. Preto mi tento deň utkvel o to viac v pamäti, pretože okrem uvítania nášho syna do života sme v neistote hľadeli na počiatok začínajúcej sa normalizácie.“ 

Po príchode do Prievidze sa Anton zamestnal na plánovacom odbore Okresného národného výboru, kde strávil približne 11 rokov na oddelení bytovej výstavby. Nemal tu však žiadnu možnosť kariérneho postupu, opäť pre svoju neochotu vstupu do Komunistickej strany, pretože ten bol vyhradený len pre poslušných straníkov bez ohľadu na profesijné predpoklady. Zamestnal sa teda v bani Handlová, kde pracoval ako samostatný pracovník na odbore výstavby. Mal na starosti meliorácie po banskej činnosti. „Tu som mal konečne svoj pokoj bez pnutí a tlakov na vstup do strany. Boli sme dobrá priateľská partia a hľadeli sme si len svoju prácu, bez podrazov a intríg.“ 

Počas celého obdobia komunistického režimu bol Anton spolu s rodinou praktizujúcim kresťanom a zo svojho presvedčenia neustúpil ani v časoch najtvrdšej normalizácie. Do dôchodku nastúpil v roku 1989, v ktorom privítal aj príchod Nežnej revolúcie a konečný pád komunistického režimu, ktorým sa definitívne zmazalo jarmo jeho minulosti triedneho nepriateľa. V súčasnosti žije Anton ako dôchodca v kruhu svojich najbližších v Prievidzi.