Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Petra Stano Maťašovská končí vo funkcii šéfky rozhlasového spravodajstva RTVS. Informoval o tom Denník N.

Fotografoval vpád vojsk Varšavskej zmluvy aj pohreb Jána Palacha, negatívy mu zničila Štátna bezpečnosť

.roland Valko .post Bellum .spoločnosť

Považuje sa za celoživotného Čechoslováka, neustále provokuje, vekom je drzejší a je kritický ku každej dobe. Ivan Köhler.

Fotografoval vpád vojsk Varšavskej zmluvy aj pohreb Jána Palacha, negatívy mu zničila Štátna bezpečnosť Archív Ivana Köhlera

ivan „Kelly“ Köhler sa narodil 13. 7. 1944 na usadlosti Karlov dvor pri Topoľčanoch v Slovenskom štáte. „Po asi dvoch mesiacoch vypuklo Slovenské národné povstanie. Otec bol vtedy dôstojníkom slovenského štátu v armáde. Vyrastali sme vo veľmi slušnej, dobrej famílii zabezpečenej otcom, ktorý nakoniec skončil ako podplukovník.“ Cesta rodiny viedla z Topoľčian cez Trenčín do Žiliny, kde sa usadila na Šašvárke, kúsok od zápalkovej fabriky.

štúdia a zlaté šesťdesiate

Ivan študoval na Jedenásťročnej strednej škole a po jej skončení bol prijatý na vysokú školu, kde mal študovať prevádzku a ekonomiku poľnohospodárstva v Nitre. Viac ako štúdiu sa však venoval tenisu, futbalu a hlavne hre na trúbku. So spolužiakmi z internátu založili hudobnú skupinu The Impro Sextet, ktorej venoval svoj čas aj na úkor štúdia. „Tu som nastúpil takmer zo zúfalstva z otcových vojenských disciplinárnych zásahov. Vtvorili sme partiu študentov z celého Slovenska podobného zamerania, čiže futbal a hudba, a samozrejme okolo toho to, čo každý mal rád – spolužiačky.“ 

Štúdium v Nitre napokon nedokončil a vrátil sa do Žiliny. Tu nastúpil ako skladník do Pozemných stavieb, čo zariadil jeho otec, aby si syn skúsil robotnícky „chlebíček“. „To bol veľký šok, vstávanie, práca a všetko možné.“ Ivan si potom poslal prihlášku na odbor hudobnej vedy na Filozofickú fakultu Univerzity Jana Evangelisty Purkyně do Brna. Členom prijímacej komisie bol aj docent Vysloužil, ktorý pochádzal z Košíc a preferoval slovenských uchádzačov. 

„V Mělníku nás dva tanky vytisli do jazera až sme padli do vody. Myslel som si, že sme už mŕtvi.“

Krátko po príchode do Brna začal Ivan pripravovať v Divadle hudby a poézie programy o histórii jazzu. .Prvý program bol Louis „Satchmo“ Armstrong. Bol pre mňa úplný šok, ako to bolo úspešné. Odohralo sa všetko v roku 1964 a rok na to prišiel veľký Louis do Lucerny. Zážitok, prosto famózny koncert! A dostal som sa náhodou do kabíny, ktorú vyfasoval Louis, hoci pred tou kabínou stál človek veľmi divoko vypadajúci a nikoho nepúšťal. Naraz mi tam povedal jeden pán, že to je Thomas Kohler, impresario „Satchma“ pre Európu! Vytiahol som svoj občiansky preukaz - Ivan Köhler. Nastala radosť. ,No problem‘ a pustil ma k „Satchmovi“. Ja som sa triasol ako osika. A madam Lucille, jeho manželka mu práve zašívala gombíky na košeli. Som sa vykoktal, že hrám na trumpetu, dal mi mastičku na pery a ešte k tomu nátrubok! Čo bolo pre mňa najväčšie vyznamenanie! Dal som sa mu podpísať do Knaurs Jazz Lexikon. Jirka Stivín k tomu pripísal - ,Ve stínu L. Armstronga´.“ 

V Brne sa Ivan zoznámil s farmaceutkou Naďou Šaradinovou, s ktorou odišiel do Prahy. Naďa dostala umiestnenku do Českej Lípy a v roku 1967 tam spolu odišli a bývali v byte nad lekárňou. Tu mal Ivan aj svoj prvý českolipský ateliér v herbáriu Lekárne. Vzápätí mali svadbu na Karlštejne, čo bol šok pre celú rodinu. Ivan prerušil štúdium a zamestnal sa ako robotník vo fabrike na výrobu klavírov Rössler. 

Ivan Köhler pri fotografovaní.Archív Ivana KöhleraIvan Köhler pri fotografovaní.

V Českej Lípe sa stretávalo viacero známych osobností zo sveta umenia. Ivan sa tak zoznámil s mnohými slávnymi hercami a stretol sa aj s Mníchovčanom Wernerom Hiebelom a s tvorivou skupinou fotografov Fórum 8 navštívil v roku 1968 Mníchov. U profesora Otta Steinerta sa pripravoval na odborné štúdium fotografie, ako prípravu na Volkwang schule v Essene, kde bol neskôr aj prijatý, no po 1969 sa zavreli hranice a Ivan na štúdia nemohol nastúpiť.  

fotograf okupácie v Prahe v priamom prenose

V noci z dňa 20. na 21. augusta o polnoci ho zobudil telefón z Okresného výboru KSČ v Českej Lípe. Volali mu, že bude dokumentovať vstup vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Dva týždne predtým bolo cvičenie vojsk a keď mu zavolali, najprv si myslel, že je to opäť nejaké cvičenie. Vôbec mu nenapadlo, že by to mohla byť okupácia. Od Varnsdorfu až po Českú Lípu dokumentoval všetky mestá a dedinky, kadiaľ prechádzali okupačné jednotky, ktoré nerešpektovali žiadne dopravné pravidlá a valili sa na Prahu. Ivan išiel do Prahy na motocykli, povedľa valiacich sa tankov. „V Mělníku nás dva tanky vytisli na tom skútri do jazera a sme padli do vody. Ja som si myslel, že sme už mŕtvi. Ale nič sa nestalo a my sme pokračovali. “

V Prahe tanky pri rozhlase zo všetkých strán demolovali trolejbusy, električky, autá. „Tam začalo neuveriteľné peklo! Dodnes obdivujem tých mladých chalanov, to je dokumentované dokonale fotografiami, ako oni drzo zapaľovali na tých tankoch sudy s naftou. Rusáci boli vyplašení a schovaní v tankoch, ale samozrejme hlaveň sa točila a keď im švihlo v hlavách aj vypálili. Zachytil som aj ľudí so zástavami, ktoré boli postriekané krvou. Neskôr mi nejaký eštébak tvrdil, že táto fotografia je falzifikát, že krv bola nahradená malinovým sirupom. To bola neuveriteľná somarina, pretože som na vlastné oči videl striekajúcu krv. “

Ivan strach nemal a pri fotografovaní ho už strácal úplne. Jediný krát sa schoval do domu potravín, keď začali strieľať na Národné múzeum. „Najväčšími šokmi boli dokaličená noha ženy po prejdení tankom, rozbitý aparát Yashica Rusom, ktorému sa nepáčilo, čo zaznamenávam i vybratý film z Exakty Varex na hrade ďalším okupantom. “

Spomína si aj na situáciu na Staromestskom námestí, ktoré bolo kompletne obkľúčené delami. „V galérii bola práve výstava Sovětské umění dvacátých let a pred ňou stáli vojaci s mínometmi. Tam som spravil asi svoju najslávnejšiu fotografiu z tej doby. Predal som jej asi 5-tisíc kusov po 5 Kčs. To bola aj jedna z pohnútok ŠtB k tomu, že mi vyrabovali archív. Ale nie jediná.”

Po návrate do Českej Lípy informoval v mestskom rozhlase o udalostiach, ktoré zažil. Vojsko dorazilo pred Českú Lípu a veliteľ povedal, že ako dostane miesto s pitnou vodou, nebude zasahovať do chodu mesta. “Dostal ho pri cintoríne. Nejaký vtipkár tam však na značku po rusky napísal, že sovietsky cirkus sa nachádza len 50 metrov odtiaľ. To ich asi nahnevalo a so 46 tankami si to napálili rovno na námestie.” Nakoniec sa však vojaci vrátili na pôvodné miesto, no vyhlásili stanné právo a zákaz nočného vychádzania. “Samozrejme som ho porušil a fotografoval som, čo sa dalo." 

Okupáciu dokumentoval asi 2 týždne, fotografie ihneď vyvolával vo svojom ateliéri, takmer nespal. Doniesol ich aj domov do Žiliny a ukázal otcovi a ten, keďže o synových zážitkoch rozprával, bol vyhodený zo strany a degradovaný v zamestnaní.  

„Neustále provokuje, vekom je drzejší a je kritický ku každej dobe.“

zhabali mu negatívy a zavreli ho u saleziánov

Ivan sa zúčastnil aj na pohrebe Jana Palacha. Celý fotoarchív - negatívy s označením „fízlové“, „okupace“ a „pohreb Jana Palacha“ mu zhabala okresná prokuratúra a zničila Štátna bezpečnosť. Za najväčšiu tragédiu svojho života považuje práve to, že sa mu nepodarilo uchrániť tieto fotografie. „Bohužiaľ mi eštébaci zobrali celý archív. V ten osudný deň prišli miestny náčelník ŠtB a tajomník MNV, spolu asi 5 osôb ku mne do ateliéru a začali zhabávať negatívy. Keď videli, že som trochu jedovatý, tak ma zavreli k Saleziánom. V base som pozrel pod pričňu a tá bola plná vrchnákov od plechoviek a vyrytý nápis: ,Keď ti je život milý, radšej ho skonči a podrež si žily‘.“ 

Ivan Köhler dnes.Archív Ivana KöhleraIvan Köhler dnes.

Na tretí deň Ivana našťastie pustili. Po zaistení fotografií podal sťažnosť, ale predvolali ho na súd, ktorý nariadil, že kvôli poškodeniu povesti socialistického zriadenia sa mu majú veci zhabať, aby neboli použité na protištátne účely. 

pred normalizáciou v Mníchove

Až do Nežnej revolúcie nemohol Ivan nikde vycestovať, aj keď v roku 1969 sa dostal ešte pracovne do Mníchova, kde pracoval ako manipulačný technik vo firme Multiprint. „Ešte pred normalizáciou som sa dostal dvakrát do Mníchova za priateľmi fotografmi. Tretíkrát so mnou bola aj manželka. Bola jazykovo zdatná a dostala ponuku pracovať v jednej firme s liekmi. Ja som mohol dostať ateliér a dostal som aj ponuku študovať na inštitúte v Essene fotografiu. Výjazdnú doložku som však mal len na tri mesiace. Tak sa žena vrátila do Československa s tým, že mi na ministerstve vybaví oficiálne povolenie na štúdium. Samozrejme, že hranice už zatvorili a ja som sa musel okamžite vrátiť. Vďaka koncertu môjho obľúbenca Ray Charlesa som však nestihol termín a dostal som štatút navrátilca. Zobrali mi pas a 23 rokov som nikde nebol,“ hovorí Ivan. 

„Ivan Köhler sa považuje za celoživotného Čechoslováka.“

pod neustálym dozorom ŠtB

V roku 1972 prišiel za Ivanom na návštevu fotograf Bála Grosshamer z Mníchova, aby spolu fotografovali Slovensko. Viacerí ľudia, vrátane samotného fotografa a Ivanovho otca, ho v ten deň upozorňovali na to, že je sledovaný a aj bol následne predvolaný na výsluch.

„Dostal som informácie od predsedníčky trestného senátu v Žiline ako sa mám chovať a čo mám hovoriť. Bola moja bývalá frajerka, takže tie informácie boli super dôverné. Vypočúvanie prebiehalo veľmi korektne. Došlo k záverečnej situácii, že dali mi podpísať zápisnicu, ktorá začínala tak, že som bol poučený, že o pobyte v Západnom Nemecku za účelom študijnej cesty nemusím vypovedať. Do mňa vošla taká zlosť, že ja som zobral tušku a som to prečiarkol a som napísal, že nebol som poučený. Neuveriteľná zmena nastala, z toho milého chlapa sa úplne zmenil ako v detektívnych filmoch. A naraz zasvietila lampička a prišli dvaja, ktorí toto asi počúvali za dverami. Ale len ma prepustili a išiel som domov.“

Takto to začalo a pokračovalo počas celého obdobia normalizácie, podľa Ivanových informácii, ku ktorým sa dostal cez materiály v Ústave pamäti národa (ÚPN) bolo na neho za celé obdobie nasadených 5 dôstojníkov ŠtB. Výsluchy boli postupom času ostrejšie a ŠtB na Ivana neustále naliehala, či ho koordinuje a úkoluje americká tajná služba. 

Ivan Köhler ako Rasputin.Archív Ivana KöhleraIvan Köhler ako Rasputin.

celoživotný provokatér

November 1989 bol na tribúne v Žiline a udalosti Nežnej revolúcie aj fotograficky zaznamenal. Od roku 1990 žije v Žiline, kde založil prvú súkromnú galériu v Dome odborov, v súčasnosti má ateliér a je umelecký koordinátorom, imagemaker galérie SOHO. 

Ivan Köhler sa považuje za celoživotného Čechoslováka, neustále provokuje, vekom je drzejší a je kritický ku každej dobe. „Ja som mimoriadne šťastný, že som sa dožil pádu komunizmu a to že sme v Európskej únii a že sú otvorené hranice,“ uzatvára.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite