Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dušan Lupták: Všetko bolo pokrivené. Realita bola úplne iná ako to, čo nám vtĺkali do hláv

.petra Klepcová .post Bellum .spoločnosť

Dušan Lupták sa narodil do rodiny slovenských učiteľov v roku 1962 v Košiciach. Od útleho veku bol vedený ku katolíckej viere, čo však počas komunistického Československa spôsobovalo nemalé problémy.

Dušan Lupták: Všetko bolo pokrivené. Realita bola úplne iná ako to, čo nám vtĺkali do hláv Petra Klepcová Dušan Lupták dnes žije a pracuje ako vychovávateľ v Košiciach.

rodičia a ich sloboda vierovyznania boli v tej dobe tabu a keďže boli zamestnaní ako štátni zamestnanci – učitelia, svoju vieru nemohli slobodne a otvorene vyznávať. Aj napriek tomuto faktu Dušanovi rodičia navštevovali menšie kostolíky v Košiciach. Do Dómu svätej Alžbety si však netrúfali ísť, najmä nie v nedeľu, keďže sa domnievali, že veriaci tam sú s určitosťou sledovaní.

Na august 1968 a vstup Varšavských vojsk na územie Československa si pamätník veľmi dobre spomína, hoci mal len šesť rokov. So svojím bratom bol totiž vtedy sám doma a z balkóna sa vystrašene pozerali na sovietske tanky a vyzbrojených vojakov. Spomína aj, ako na podnet otca skladovali veľké množstvo konzerv, v prípade, že by vypukla vojna. V zásobe ich mali ešte dlho po auguste.

1986: Dušan Lupták ako písmomaliar.Archív Dušana Luptáka1986: Dušan Lupták ako písmomaliar.

Dušanov otec často striedal zamestnania. Aj počas socializmu si totiž dovolil upozorňovať na chyby nadriadených, na korupciu či rozkrádanie materiálov, za čo bol z práce prepustený. Proti nespravodlivému prepusteniu sa potom rozhodol bojovať aj súdnou cestou. Dušan dodnes spomína, ako mama hovorila otcovi, v súvislosti s klepaním na písacom stroji pre súdy, že zbytočne márni svoje sily proti takej veľkej mašinérii, akou bolo socialistické zriadenie a komunistická strana.

S Dušanovým výberom strednej školy to po otcových peripetiách so zamestnaním a súdmi nebolo jednoduché. Nebol prijatý na strednú umeleckopriemyselnú školu, a tak sa mu sen o tom, že bude výtvarník, zo dňa na deň rozplynul. Za svoju profesiu si vybral nakoniec písmomaliarstvo na strednej odbornej škole v odbore lakovník – písmomaliar, ktorý vyštudoval v decembri 1981 s výučným listom.

základná povinná vojenská služba 

V roku 1982 musel nastúpiť na základnú vojenskú vlužbu v Bratislave a hneď v prvý deň nástupu si dovolil prísť s dlhými vlasmi. Skusenejší vojaci pri bráne mu poradili, aby sa radšej pred nástupom išiel ostrihať, pretože mazáci si ho zapamätajú a bude mať väčšiu šikanáciu než ostatní vojaci. Počúvol a s úsmevom hovorí: „Rozhodol som sa predsa len ostrihať, no nie úplne nakrátko. Pre nich to však stále znamenalo, že som „dlhovlasý", hoci som mal vlasy len po bradu.“ Vtedy netušil, že po nástupe ho znovu ostrihajú, tentoraz už „na ježka". Vojna bola preňho veľmi tvrdým obdobím. V pamäti mu ostali len kruté podmienky, keď sa museli naobedovať za niekoľko sekúnd horúcej polievky, jedli iba suchý chlieb,  ak si ho stihli potajme skryť a vyniesť zo sebou z jedálne, mali vyhraté. „Vojaci boli hladní, hlavne, že politruci a dôstojníci sa mali dobre.“

pokrivená realita robotníckych podmienok

Po skončení povinnej vojenskej služby pracoval Dušan tri roky ako písmomaliar, potom na budovaní železnice, kam chodil na „týždňovky". Týždeň žili vo vagónoch v krutých podmienkach, v mrazoch alebo naopak, v teple, prachu a špine. Túto ťažkú a namáhavú robotu nikto nechcel robiť, pre nedostatok zamestnancov lákali najmä mladých vojakov, ktorí si tak mohli skrátiť vojenskú službu.

Pár mesiacov po Dušanovom príchode prišiel pracovať na železnicu aj Marcel Strýko, slovenský filozof, disident a po roku 1989 aj politik. Jeho silná vedúca osobnosť bola aj tam neprehliadnuteľná. Marcel Strýko rád prednášal o filozofii aj robotníkom a mnohí z nich ho počúvali.

1965: Dušan Lupták (na hojdačke) s rodinou.archív Dušana luptáka1965: Dušan Lupták (na hojdačke) s rodinou.

Robota na železnici bola napokon pre Dušana nežiaduca aj pre hygienu, ktorá bola mizerná. Umývali sa v tej istej vode, z ktorej pili. Takúto prácu nevydržal dlho robiť a odpracoval „len" 13 mesiacov.

Ani na ďalšie pracoviská si Dušan nespomína ružovo a zažil v nich niekoľko konfliktov: „Pohádal som sa napríklad s vedúcou, ktorá mi odmietla dať pracovný odev. Dala mi len starý, špinavý. Čižmy, v ktorých bola pavučina a bolo to všetko špinavé a zaprášené, a to som si mal obliecť? Keď sme šli do poľa merať ako geodeti, ja som nemal oblečenie. ,Mám právo a nárok vyfasovať ako robotnícka trieda nový pracovný odev,´ hovoril som. Keď som pracoval ako písmomaliar, tam sme dostali každý rok nový pracovný plášť. Odmietli mi dať príslušný pracovný odev a povedali, že keď nechcem použitý odev, že už nemám chodiť. Odpovedal som, tak prečo potom píšete na transparentoch tie vaše bludy, že robotnícka trieda má moc v rukách? Ja som robotnícka trieda a akú mám moc v rukách, keď mi nedáte obyčajný pracovný odev na prácu?! Asi takto to vyzeralo v celej komunistickej strane a za socializmu. Všetko bolo pokrivené. Realita bola úplne iná ako to, čo nám vtĺkali do hláv.“

šikanovanie za socializmu kvôli výzoru

Každodennou súčasťou života v reálnom socializme boli aj konflikty s príslušníkmi verejnej bezpečnosti, najmä pre ľudí, ktorí sa rozhodli žiť a správať sa slobodne bez ohľadu na to, aký režim panoval. „Ja som sa už nechcel do ničoho namáčať, pretože som mal zlé skúsenosti. Keďže som mal dlhé vlasy a bol som vysoký, len som sa prešiel po ulici, tak policajti ihneď za mnou a začali ma buzerovať. Prečo mám vlasy, kde robím, a pri tom som mal občiansky preukaz pri sebe a v ňom aj pečiatku pracoviska, kde som pracoval. Len preto, že som mal  dlhé vlasy, mi robili problémy. Raz sa mi stala taká vec, že som bol na Letnej na pive asi o 10. ráno a samozrejme policajti boli vtedy kontrolovať. A pýtali sa ma: ,Kde pracujete? Ako to, že ste na pive? Je desať hodín, ste v pracovnom čase!´ Dal som im občiansky a hovorím, že ja som už po pracovnom čase. Mal som pečiatku v občianskom a neverili mi, museli si to overovať. Takí boli rozzúrení, že mi nemohli nič urobiť, že mi nedali ani to pivo dopiť, povedali, že mám ísť odtiaľ preč. Iba preto, že som vyzeral inak. Celkovo to bolo celé smiešne. Teraz keby sme to mladým povedali, by im zastal rozum, že bola taká doba. Ale taký bol socializmus. Kto mal vlasy, bol nepriateľ socialistického štátu. Všetci mali vyzerať rovnako!“

musia prísť nové generácie

Pád komunistického režimu v novembri 1989 pamätník privítal, no aj tak tušil, že na Slovensku nenastane žiadna výrazná zmena. Dnes ho zaplavuje ešte väčšie rozhorčenie s odstupom času z faktov, ktoré sa verejnosť postupne dozvedá. Upozorňuje najmä na situáciu, ktorou by sa mala zaoberať justícia pre nevinne odsúdených politických väzňov a ich roky odtrpené vo väzeniach, baniach a najmä pre ich zabudnuté odškodné. Dušanov otec sa spravodlivosti taktiež nedovolal, ani za socializmu a ani po roku 1989.

1951: Otec Dušana Luptáka Štefan ako vojak PTP. archív dušana luptáka1951: Otec Dušana Luptáka Štefan ako vojak PTP.

„Tu musí vymrieť nie jedna alebo dve generácie. Tu musí vymrieť hádam najmenej päť generácií, aby celkom iní ľudia spravovali našu krajinu. Túto červenú burinu, čo tu je, to nevykynoží hádam nikto. Ľudia, čo za komunizmu trpeli, nedostali žiadne odškodné. Boli v uránových baniach, pochytali tam mnohé choroby a aké majú dôchodky? Pozrite sa, aké dôchodky majú eštebáci - 800-900 eur. Človek, čo trpel niekde v lágri, má 300-400-eurový dôchodok. Aké odškodné vôbec dostali politickí väzni a pétepáci? Nikto nič nedostal. Preto ja tu už neverím na nič,“ uzatvára skepticky Dušan Lupták.

Dnes žije a pracuje ako vychovávateľ v Košiciach.

 

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite