Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Rozdelená spoločnosť? (úvaha o potrebe viesť dialóg)

.fedor Gál .spoločnosť

Sme rozdelená spoločnosť. No a? Spoločnosť taká bola vždy. Vždy tu bolo nejaké Ja, Ty, My a Oni. Niekde sa ňou však vinie aj ozajstná frontová línia. Kadiaľ presne?

Rozdelená spoločnosť? (úvaha o potrebe viesť dialóg) Andrej Bán Slovensko zajtra? Iba pánboh vie, aké bude. Niečo už o ňom ale azda vieme; vieme, aké bolo a aké je dnes.

petr Havlík sa vo svojom texte Volební program ANO pýta na to, o čom sníva ulica, keď práve nespí: „Sníva o zdanení cirkevných reštitúcií, sníva o vysokých plotoch proti imaginárnym vojnovým utečencom, sníva o zvyšovaní penzií, miezd, sníva o výstavbe futbalových štadiónov, sníva o nových hokejových halách a skokanských mostíkoch, sníva o lacných potravinách v akciách supermarketov, sníva o lacnej dovolenke v Chorvátsku, sníva o dobrej krkovičke na víkendové grilovanie, sníva o tom, aby susedovi zdochla koza, lebo vraj podvádza s EET, sníva o rehabilitácii normalizačných rokov, keď sa žilo tak akosi akože fajn, sníva o politike bez politiky a manažérskom vedení štátu, sníva o potrestaní všetkých neprajníkov a večných kverulantov, ktorí dokola melú o nejakej demokracii a slobode.“ 

No, milý Peter, ulica je aj tá „kaviarenská“ na Václaváku a inde v Česku, alebo aj tá „za slušné Slovensko“ v mnohých slovenských mestách. Hovorím o občanoch a občianskej spoločnosti, o ľuďoch, ktorí obhajujú svoje predstavy o demokracii a štáte neanonymne a nahlas. Otrepávať im o hlavu, že nevyhrali voľby, je nefér. 

Teraz iný text. Peter Leponi v Denníku N píše: „Už celé desaťročie postupne dávkovaná bezohľadnosť a pažravosť, ktoré ako kyselina kvapka po kvapke rozožiera vieru človeka v to najzákladnejšie slušné konanie, nielenže nekončia, ale naopak, gradujú do výšok, o ktorých sme si mysleli, že sme hádam predsa už len prekonali. Články, ktoré opisujú dianie v našom štáte (je ešte vôbec náš?), sú ako dýka, ktorá neprestáva rezať do živého. Slovensko má za sebou niekoľko vzácnych momentov, ktoré na chvíľu poskytli pocit, že predsa je len šanca zvrátiť dianie v krajine. To, čo však nasledovalo, myslím, predstihlo všetky obavy. Riadenie štátu sa nevrátilo do koľají, ktoré by mohli aspoň vzdialene pripomínať slušnú spoločnosť, práve naopak.“ 

Našťastie, aj Peter Leponi a jemu podobní sú národ, štát a krajina. Ich hlasy nerozhodovali, nerozhodujú a nebudú rozhodovať o výsledkoch volieb, pretože nesľubujú „chlieb a hry“. Oni vlastne ani nerozdeľujú spoločnosť, sú „iba“ jej intelektom. 

„Narastá neistota zo zajtrajška a čoraz viac ľudí netuší, ktorá bije. A hajzli sa radujú.“

Ďalej, M. Z. (zo súkromnej korešpondencie): „Veľmi cítim, ako sa postupne za posledné roky vytráca ľudskosť, napríklad spomedzi nás, ktorí pracujeme ako vyučujúci na VŠ. Už sa neberieme ako kolegovia ochotní spolupracovať a rešpektovať si plody svojej práce, ale najmä ako konkurenti, ktorí sa pred vzájomnou spoluprácou uzatvárajú a medzi katedrami stavajú skôr nepreniknuteľné ‚ploty‘ než dvere a priechody...“ Podobne to vníma (podľa slov Zuzany Piussi) na FAMU aj jej manžel, pedagóg a režisér Vít Janeček, a tak sa rozhodli (s podporou Státního fondu kinematografie) natočiť spoločensko-kritický dokument Univerzity a svoboda s podtitulom Akademický svět je krutější než byznys

Čosi už o biznise viem. Áno, je krutý a na rozdiel od akademického sveta sa v ňom platí „natvrdo“, občas aj životom. To, čo majú tieto a ďalšie svety spoločné, je zápas o moc a profit. V akých-takých hraniciach férovosti sa tento zápas odohráva vďaka spoločným alebo vynúteným pravidlám. Pravidlám morálky! 

***

V čase, keď som dával tento text dohromady, prebehla médiami udalosť, ktorá v médiách príliš nezarezonovala. Stručne a jasne: partia konšpirátorov, dezinformátorov, milovníkov Putina a podobných ľudí (to je môj názor, oni sa tak necítia), vrátane veľvyslanca Slovenskej republiky Petra Weissa sa priživila na vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice. Z bľabotania sa však za istých okolností stáva rev, ktorý dokáže nepríjemne rozkmitať atmosféru v spoločnosti. Zväčša vtedy, keď si ešte nájde charizmatických lídrov. Napríklad, „otec zakladateľ“, expremiér a exprezident Václav Klaus sa tiež pokúsil rozvíriť stojaté vody (tu alebo tu). Ani tentoraz to nebudem komentovať. Václav Klaus je známy negatívnym postojom k EÚ, liberálnej demokracii, „pražskej kaviarni“, „k tým, ktorí nedokážu vyhrať voľby“, vrátane neziskových organizácií. Ak mám veriť verejným zdrojom, je aj agentom prokremeľských záujmov v Česku a v Európe (pozri napríklad tu). Opakujem: reč je o prokremeľských záujmoch, lebo samotní občania Ruskej federácie si naše sympatie zaslúžia. Veď napokon, nežijú vôbec v „ružovej záhrade“ (na porovnanie života na Slovensku a v Rusku je dobrým príkladom tento text). 

Demarkačné línie medzi sympatizantmi rôznych politických vier a politikov sa pomaly stávajú demarkačnými líniami medzi svetmi hodnôt, geopolitických záujmov a konceptov demokracie.

***

Mám sklon veriť téze, že čím viac „plotov“ máme, tým nižšie bude riziko fatálneho konfliktu. Tomáš Radil, ktorý ako štrnásťročný prežil Auschwitz, hovorí o „rozptýlenej“ nenávisti. Keď sa totiž nenávisť sústredí iba na Židov, Rómov či migrantov, pôjde o krk.

„Ľudia, ktorí sú schopní nachádzať inšpiráciu súbežne v buddhizme, judaizme či taoizme, sú prístupnejší vykročiť z ulity v ústrety iným.“ 

Napokon, v predvojnovom Nemecku si to rozdávali nacisti a Kominterna. V demokratických voľbách ukazovali prieskumy na pomer fifty-fifty. Zvíťazili nacisti – lebo nasadili teror ako prví. V zásade však používali ľudia na oboch stranách frontu rovnaké metódy: disciplínu (Strana má vždy pravdu!), propagandu, násilie na uliciach a čistky vnútri.

Aká je naša situácia v „postmoderne“? Veľa plotov rozložených na tekutých pieskoch. Mnoho výkladov toho istého („fašista“, „novinárska žumpa“, „populizmus“, „vlastizradca“ – tie slová lietajú cez zákopy ako pľuvance). Súbežne narastá neistota zo zajtrajška a čoraz viac ľudí netuší, ktorá bije. A hajzli sa radujú, lebo na takejto pôde sa darí korupcii a organizovanému zločinu.

***

Slovensko zajtra? Iba pánboh vie, aké bude. Niečo už o ňom azda vieme; vieme, aké bolo a aké je dnes. Hovorím „azda“, pretože vnímanie problémov a rizík je príliš pestré – podľa vier (vrátane politických) alebo podľa optík.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite