pritom taký „ministerský predseda“ z roku 1918 Vavro Šrobár sa v rebríčku národných piedestálov môže radiť minimálne niekde medzi Mikuláša Dzurindu a Milana Rastislava Štefánika.
Druhá vec, ktorá až zarazí, je podobnosť problémov, ktorým čelil Šrobár už pred 100 rokmi s tými problémami dnešnými. Nie, korupcia je teraz iste oveľa horšia, a ani v čele štátu vtedy nesedela mafia. Skôr si možno všimnúť problematické verejné vzdelávanie tej doby, ktoré bolo ťažiskom Šrobárovho úsilia a v jeho reforme videl aj riešenie mnohých spoločenských problémov. Keď sledujeme Šrobárov zápas s dobovým malomeštiactvom, s apatiou verejnosti, s dedinským primitivizmom, s morálnym deficitom obyvateľstva, s politickou negramotnosťou pospolitého ľudu a nastupujúcim ľudáctvom; môžeme pokojne nastaviť takéto zrkadlo aj dnešným časom... Ako píše autor, Šrobár nachádza východisko z týchto neduhov najmä vo vzdelávaní obyvateľstva, a to nielen v tom inštitucionálnom (obsahová a metodická reforma základných, stredných a vysokých škôl), ale zároveň vo vzdelávaní prostého vidieckeho ľudu na princípe prirodzenej autority (lokálna inteligencia na vidieku a jej spoločensky zodpovedajúca úloha miestneho významu voči menej vnímavým spoluobčanom).
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.