sedia v kruhu, majú okolo šesťdesiatky, v rukách nervózne stláčajú ceruzky a čakajú na príchod lektorky. Podobný pohľad by sa vám mohol naskytnúť v jazykovej škole, v triedach, kde sa angličtinu rozhodli na staré kolená učiť seniori. Je tu však jeden rozdiel. Pred príchodom lektorky sedia títo traja šesťdesiatnici v trápnom tichu. Zatiaľ čo v jazykovke seniori pred hodinou prehodia pár slov po slovensky, kým sa začnú trápiť s angličtinou, títo páni sa trápia po celý čas. Je to práve ich materinský jazyk, , ktorý sa práve teraz musia znova naučiť.
Každý z nich prekonal mozgovú príhodu a trpí afáziou, teda stratou schopnosti rozumieť či produkovať reč. Všetci traja páni majú za sebou jeden či dva roky terapie s logopédom a slová už vedia produkovať. Jedna vec je však pomenovať dvadsať obrázkov v ordinácii, druhá bez prípravy komunikovať na pošte či so známym. Aby sa vrátili naplno do života, potrebujú trénovať jednoducho obyčajné rozprávanie sa. A kým na Slovensku existuje veľa jazykoviek s možnosťou vyučovania cudzieho jazyka pre seniorov, ľudia s afáziou veľa možností naučiť sa materinský jazyk nemajú. Skupinový konverzačný tréning pre nich organizujú logopédi v bratislavskej neziskovej organizácii Centrum Memory a tvrdia, že sú jediní na Slovensku.
„Logopédi sa riadia komplikovaným kognitívno-neuropsychologickým modelom, ktorý vysvetľuje celú cestu slovíčka v hlave až po jeho vyslovenie.“
v cudzej krajine
Nie je to tým prešediveným mužom príjemné. Je očividné, že všetci traja, navonok zdraví a čulí účastníci tréningu, sa hanbia rozprávať. Mladá logopedička Júlia Hladká atmosféru neustále odľahčuje, snaží sa ich rozosmiať a povzbudiť. Chce docieliť, aby nemali strach zo zlyhania v komunikácii. Dobre vie, ako ťažko sa im hľadajú slová. Ich snaha vyzerá podobne, ako keď sa starší človek vyrastajúci na ruštine ocitne v Londýne. V pamäti hľadá tie najzákladnejšie slová, ktorými by vysvetlil, odkiaľ pochádza. Na otázku: „Vy nie ste z Bratislavy však, pán František?” odpovedá František s námahou a mechanicky: „Ja nie som z Bratislavy.” A potom začne na prvé počutie nezrozumiteľne bľabotať: „Valea Ungurului.” S ťažkou a nejasnou výslovnosťou mu pomôže lektorka a vysvetlí, že pán František sa narodil v Rumunsku, ale už dlho žije na Slovensku. Logopedička obratom vyzýva aj ďalších pánov. Toto je v poradí štvrté stretnutie päťčlennej skupiny. Dnes však prišli len traja, asi aj pre vlnu chrípkovej epidémie. „Minulý týždeň sme sa sem pre zmenu mnohí nedostali pre snehovú kalamitu, však?” nadväzuje Hladká, ale tentoraz je odpoveďou len prikyvovanie hlavou namiesto rozvitých viet. Nie vždy sa podarí konverzáciu rozprúdiť.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.