Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Za Pavlom Minárikom

.františek Mikloško .spoločnosť

Keď sme s manželkou riešili nejaký rébus a ťažko sme sa dostávali k riešeniu, vždy som povedal: „Zavolajme Paľovi Minárikovi!“ Nech išlo o akúkoľvek oblasť, on vedel.

Za Pavlom Minárikom Michal Burza/SITA

mal obdivuhodnú pamäť, analytickú schopnosť uvažovania a prehľad. Svoje vedomosti si stále rozširoval, v ostatných rokoch tiež cestovaním s manželkou Máriou. Navštívili Ameriku, Čínu, Uzbekistan, Turkmenistan, v auguste tohto roku ešte chceli vidieť Petrohrad a Moskvu.

Pavol Minárik bol kľúčovou postavou v Poslaneckom klube KDH. Štyri roky bol jeho predsedom, v čase, keď bolo KDH vo vládnej koalícii, bol nenahraditeľnou súčasťou koaličných rokovaní. V parlamente mal preštudované všetky navrhované zákony a ako skúsený komunálny politik a ekonomický námestník primátora Bratislavy odhadol hneď každý zádrh. Bol to Pavol Minárik, ktorý z nenápadného pozmeňovacieho návrhu poslanca Smeru v celkom inom zákone pochopil, že sa otvárajú dvere pre vybudovanie megakasína v Petržalke. A popísal hneď najvážnejšie, negatívne dôsledky takéhoto projektu. Ak teda v Petržalke nie je a dúfajme, že nikdy nebude realizovaný takýto scestný projekt, tak to už navždy zostane zásluha Pavla Minárika. Bol milovníkom kultúry, mal zásluhu na mnohých projektoch, spomenieme len obnovu Červeného kláštora v Pieninách alebo rekonštrukciu podkrovia Mirbachovho paláca v Bratislave.

Minárik navrhoval v parlamente rozšíriť pamätné dni SR o naše uhorské dejiny, ktoré bez takých osobností ako svätý Štefan nemôžeme celistvo pochopiť. Bol to on, ktorý protestoval proti osadeniu pamätnej tabule na starú budovu Národnej rady na Župnom námestí, ktorá obsahovala citát Vladimíra Mináča, a vo svojom liste predsedovi NR SR Pavlovi Paškovi túto výhradu voči autorovi citátu zdôvodnil. Literárny (dvoj)týždenník sa potom dva mesiace venoval tomuto Minárikovmu listu v obrane Mináča. 

„Pavol Minárik sa po páde komunizmu stal súčasťou politických a kultúrnych dejín Slovenska  a zostane v nich už navždy so cťou zapísaný.“

Pavol Minárik bol popri svojich schopnostiach nesmierne obetavý a priateľský spolustraník. V prezidentských voľbách, keď som kandidoval, ma nezištne celú kampaň vozil na svojom aute po  Slovensku. Rovnako iní KDH-áci by vedeli podať svedectvo. Charita v najrôznejších podobách bola samozrejmou súčasťou jeho života. V petržalskom byte, v ktorom býval, keď vstupoval do politiky, zostal s rodinou až do svojej smrti. Napriek jeho schopnostiam mal  posledné roky problém nájsť si prácu. Zamestnal ho nakoniec náš priateľ Jozef Sádovský, riaditeľ Domova sociálnych služieb v Plaveckom Podhradí, kde pracoval ako personalista. Dochádzal tam každý deň autom. Z ostatných priateľov, ktorí pri ňom vždy verne stáli, treba tiež spomenúť Mariána a Pavla Faktorovcov.

Pavol Minárik tak, ako priamočiaro videl veci, tak ich aj v rozhovoroch podával a zastával. Nemuseli sme vo všetkom vzájomne súhlasiť, ale to nám nebránilo, aby sme boli priateľmi. Jeho  tragickú a predčasnú smrť prežívame prvýkrát v živote ako priamy zásah do našej generácie, do radov našich najbližších priateľov. Vrátiť sa pred ňu sa v našich životoch už nebude dať. Po tragickom nešťastí v Petržalke sa o Pavla Minárika príkladne starali v nemocnici na Kramároch. Všetkým týmto ľuďom patrí naša veľká vďaka a úcta. 

Z okruhu jeho spolupracovníkov a priateľov som stále dostával telefonáty s otázkou, v akom zdravotnom stave sa nachádza. Minárik bol neprehliadnuteľná osobnosť. Hoci sa nachádzal v kóme, jeho manželka bola na Kramároch denne pri ňom, rozprávala sa s ním, modlila sa s ním, tlmočila mu mnohé odkazy, aby sa čím skôr vrátil. Pavol sa už nevrátil, zomrel na komplikáciu, ktorá takéto stavy často sprevádza. Zomrel v nemocnici v Petržalke, kam bol podľa rajonizácie minulý týždeň premiestnený. Pavol Minárik sa po páde komunizmu stal súčasťou politických a kultúrnych dejín Slovenska  a zostane v nich už navždy so cťou zapísaný. Ale ešte viac zostane zapísaný v našich srdciach a pamäti, z nespočetných stretnutí, rozhovorov, zápasov, prehier, plánov a nakoniec z toho tragického konca, ktorý už navždy zostane tajomstvom života a smrti, kde posledné slovo a vysvetlenie má iba Hospodin.

Pavol, nech ti Svetlo večné navždy svieti, odpočívaj v pokoji! 

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite