„A čo mám robiť, keď som sám? Veľa si čítam. Mám doma stovky kníh, najradšej mám politické a historické, ako napríklad Churchillove memoáre,” vykladá 88-ročný Anton Sikora. Jeho kondíciu mu možno závidieť. Nielen tú fyzickú, ale aj psychickú: jeho spomínanie nie je zaťažené zatrpknutosťou ani zášťou. Je však jedna vec, ktorú by pánu Sikorovi závidel len málokto. Samotu, ktorá často k vyššiemu veku patrí.
Pán Sikora bol dlhoročným klientom denného stacionára v bratislavskom Starom Meste na Záhrebskej ulici. Už len pri letmej spomienke na stacionár z jeho výrazu vidieť, ako mu spoločnosť dlhoročných kamarátov chýba. Mesto pred polrokom stacionár zrušilo, mesto vyhodnotilo túto sociálnu službu ako nepotrebnú. Stacionár pre seniorov na Záhrebskej bol pritom unikátny. Fungoval ako vystrihnutý z nemeckej príručky na zabezpečenie dôstojnej starostlivosti pre seniorov. A ako vyzerá taká ideálna dôstojná staroba? Po prvé, nikto nechce byť sám — seniori sa potrebujú stretávať s ľuďmi svojej generácie, ale aj s inými generáciami. Po druhé, nikto nechce odísť zo svojho domova. Trendom je udržať seniora čo najdlhšie doma.
srdiečko v pene
Keď seniori zo Záhrebskej počujú meno Dušan Martinčok, zasvietia im oči. Dušan sa ešte dávnejšie presťahoval do Bratislavy z rodných Košíc, no jeho nové bývanie sa mu zdalo až príliš anonymné. Išlo o typický panelák v centre mesta, v ktorom sa susedia ani veľmi nepoznajú. Nenechal to tak a začal budovať komunitu. Bookcluby, premietania filmov či blšie trhy oživili celý dvor. Až na jednu jeho časť. Dušan Martinčok si všimol, že zo susedskej komunity zostáva oddelená skupinka seniorov zo stacionára, ktorí mali časť dvora vyhradenú ako terasu. „Asi pred troma rokmi sme sa so susedkou rozhodli, že to prelomíme. S kávovarom a bábovkou sme pribehli k bránke a dúfali, že nám ju otvoria,” spomína Dušan.
Sprvu zaskočení seniori nechápali, čo vlastne tí mladí ľudia chcú. Stačilo však, aby Dušan porozlieval kávu, dal na ňu penu, a ešte do peny nakreslil srdiečko – a ľady sa prelomili (na srdiečko v káve spomína pán Sikora doteraz). Postupne prichádzalo každý pondelok čoraz viac susedov. Len preto, aby sa porozprávali, počúvali spomienky a pozerali staré fotografie. A keď prišli aj deti, reakcia seniorov bola podľa Dušana okamžitá. Dostali možnosť odohnať od seba nepríjemnú dôchodcovskú samotu. Mať dobrú skupinu kamarátov vo svojom veku a potom ešte ďalších známych, aj o generácie mladších.
Seniori sa však nemali dobre iba vďaka susedom z dvora, ale aj vďaka stacionáru. Ten vznikol už pred dvadsiatimi dvoma rokmi a bol vtedy prvým zariadením svojho druhu. Ak mali príbuzní seniora, ktorý už nemohol byť doma sám, no do domu dôchodcov ho dať nechceli, bolo to ideálne riešenie. Fungoval od siedmej do piatej, príbuzní tak mohli ísť do práce. Stacionár bol unikátny aj svojou rodinnou atmosférou. Z celkovej kapacity pätnástich seniorov ich bolo v zariadení priemerne asi osem, čo znamená aj málo personálu — pri opatrovaní sa starali len tri zdravotné sestry. Tie neustále vymýšľali program, vďaka ktorému stacionár občas volali aj škôlkou.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.