s hľadaním školy pre svoju dcéru s Downovým syndrómom ste mali veľké problémy, v roku 2015 ste vyhrali súdny spor so školou, ktorá ju odmietla integrovať. Ako ešte predtým prebiehalo hľadanie škôlky pre Elu?
Elina mama: Miestnu škôlku vo Vajnoroch, kde bývame, vtedy rekonštruovali. Preto sme hľadali nejakú vo vedľajšej mestskej časti a mali sme veľké šťastie na skvelú integrovanú škôlku v Rači. Je to jednotriedka, v ktorej je približne 25 detí – aj deti s rôznymi postihnutiami, aj zdravé deti. Súčasťou centra bol aj psychológ, špeciálny pedagóg a logopéd, čiže to bola pre nás jasná voľba. Po štyroch rokoch nám v centre povedali, že Elka sa už nemá kam posúvať a odporučili nám dať ju do bežnej škôlky. A to tak, aby rok navštevovala škôlku v tom mieste, kde bude chodiť aj do školy – nech je rok s deťmi, ktoré ďalej uvidí v škole. To bol výborný nápad.
všímali ste si, aké pokroky robí Ela v škôlke?
Elina mama: Robila všetko, čo ostatné deti. Inklinovala pritom k deťom s iným postihnutím, k deťom na vozíčku či ležiacim. Takú mala aj najlepšiu kamarátku. Prestup do klasickej škôlky bol pre ňu neskôr šokom. Prišla do veľkého kolektívu cudzích detí a hneď na druhý deň sme museli volať špeciálnu pegogičku z predošlej škôlky, ktorá jej dvakrát do týždňa robila asistentku.
ministerstvo vydalo vzdelávacie programy pre predškolskú výchovu, v ktorých kladú na deti so zdravotným postihnutím náročnejšie požiadavky. Ako sa na to pozerá asistentka, ktorá už dva roky pomáha Ele?
Máša Orogváni: Tieto deti sa už narodili do sveta, ktorý na nich kladie náročnejšie požiadavky než na deti zdravé. Musia viac makať. Elina mama: Presne tak, to, čo je pre normálne deti prirodzené, si Ela vydrela. MO: Je neprirodzené tieto deti akýmkoľvek spôsobom drezúrovať. Vedia sa chytiť, ale len vtedy, keď sa cítia prijaté. Vedia veľa odpozorovať, veľa sa naučiť, len ich pri tom treba špeciálne viesť.
bolo by však v poriadku, keby kládli na vzdelávací program nižšie nároky?
Elina mama: Nie, to určite nie. Nároky by mali byť rovnaké a je v poriadku, ak sa k nim niekto iba priblíži, niekto prekročí a niekto hoci aj nikdy nedosiahne. MO: Nemôžem povedať, že by som k Ele pristupovala inak, ako k iným deťom. Mne to všetko pripadá ako také prázdne reči. Tieto deti potrebujú najmä individuálne plány, všeobecné nároky na papieri vyznievajú iba smiešne. Školy však majú veľký problém s nedostatkom asistentiek učiteľov, ktoré by vedeli pomôcť s individuálnym prístupom k deťom. Pritom poznám mnoho študentiek špeciálnej pedagogiky, ktoré sa sťažujú, že nemajú prax. Prečo by nemohli práve svojou praxou pomáhať učiteľom? Overili by si tak ešte počas školy, čo tá práca prináša a či ju chcú naozaj robiť – keďže väčšina z nich po škole skončí v bankách a korporáciách.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.