Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prečo nepodceniť pohrebný rituál

.denisa Gdovinová .spoločnosť

Ťažké žulové náhrobky a umelé kvety v krematóriu nepatria medzi veci, ktorými sa väčšina ľudí chce zaoberať. Tri mladé absolventky Sokratovho inštitútu o ne majú záujem. Lebo sú presvedčené, že pohreb môže vyzerať aj osobnejšie.

Prečo nepodceniť pohrebný rituál PRESSFOTO LESVZPOMINEK.CZ V Prahe vznikol Les vzpomínek, kam sa ukladajú urny s popolom. Sviečky možno zapáliť a uložiť na malé vodné jazierko.

študenti vzdelávacieho programu Sokratov inštitút musia za rok vymyslieť a zorganizovať mikroprojekt. Môže sa týkať akejkoľvek oblasti. Napríklad niektorí študenti hrajú na husliach v domove dôchodcov či organizujú cyklotúry. Tri študentky sa rozhodli otvoriť diskusiu o smrti.

Monika Suchánska sa už tejto veci začala venovať ešte pred Sokratovým inštitútom. Už pri vyberaní témy bakalárskej práce sa rozhodla pre prírodné pohrebníctvo, teda chce skúmať, aký vplyv má ekologické rozmýšľanie na pohrebné rituály. Nové trendy v pohrebníctve totiž naozaj existujú. A tie ekologické ďaleko presahujú odstránenie umelých kvetov a vysadenie trávy namiesto žulových náhrobkov. Teda, u nás vysadená tráva zatiaľ predstavuje maximum inovácií. Monika však svojou prácou zaujala v Prahe. U našich ateistickejších susedov je totiž po nových, citlivejších pohreboch, veľký dopyt.

riešenie pre Prahu

Niektorých Čechov dokážu pohrebné obrady priviesť do zúrivosti. Aj na takéto svedectvá Monika narazila pri mapovaní situácie v susednej krajine, ktorá stráca záujem obradne sa lúčiť so svojimi blízkymi. Podľa štatistík, v ktorých je Česko prvé na svete, sa takmer sto percent Čechov dáva spaľovať a asi tretinu z nich nesprevádza žiadny pohrebný obrad. V samotnej Prahe prebehne dokonca až takmer sedemdesiat percent kremácií opustene, bez prítomnosti pozostalých. V mnohých prípadoch si nikto urnu ani nevyzdvihne.

Monika vysvetľuje, že Česi sa radšej nerozlúčia, ako by mali absolvovať civilný pohreb. Tie dnešné totiž iba vypustili formulky „oddaný pracovník proletariátu“, inak zostali zaseknuté v chladnom komunistickom štýle. Ani kopy kvetov vraj nedokážu premeniť krematóriá natoľko, aby zvládli byť citlivým miestom na poslednú rozlúčku. Profesionálny rečník stále číta neosobné frázovité rozlúčky, ktoré smútiacim len málo pomôžu. Pozostalých vedia tieto reči skôr nahnevať, lebo sa snažia čo najvšeobecnejšie poňať človeka, ktorého rečník vôbec nepoznal.

„Aj v takom ateistickom Česku ľudia označujú ako príjemnejšie prostredie pre pohreb kostol. Vidia ho ako priestor, v ktorom prebiehajú obrady krstu či sobáša, ktoré aspoň trochu sprítomňujú kolobeh života. To poskytuje úľavu, na rozdiel od krematória, kde ich okamžite zavalí ťarcha smrti,“ hovorí Suchánska, ktorej sa v Prahe podarilo spôsobiť čosi ako malú pohrebnú revolúciu.

Monika spolu s ďalšími dvoma študentkami zaoberajúcimi sa prírodnými pohrebmi, prijala ponuku riaditeľa mestských cintorínov a vytvorili v Prahe alternatívu klasického pohrebu. Pri jednom z cintorínov bol k dispozícii menší nevyužívaný les, ktorý premenili na Les vzpomínek. Založili organizáciu Ke kořenům a už z názvu vyplýva, kam ukladajú urny s popolom, označené len drevenou ceduľkou. Žiadne umelé kvety, sviečky možno zapáliť a uložiť len na malé vodné jazierko. Aj z praktického hľadiska ponúkajú výhodu – žiadnu starosť o pohrebné miesto. A oproti chladnému krematóriu navyše bonus v podobe upokojujúceho priestoru lesa.

Áno, vedia takto pripraviť aj kresťanský pohreb.

Nejde však len o priestor, Suchánska zdôrazňuje, aký nevyhnutný je pohrebný rituál v procese zvládania smrti blízkeho človeka. Pred dvoma týždňami mala Monika telefonát od mladej ženy, ktorej včera umrela matka. Počula o tom, že v Prahe sa teraz dá vyhnúť chladnému krematóriu a v ťažkej chvíli si spomenula na to, že chce matke pripraviť iný pohreb. „Bola príkladom toho, čo my voláme osvietený pozostalý – chcela sa s mamou rozlúčiť osobitým spôsobom. Počas času, ktorý sme strávili prípravami obradu, som videla, aké terapeutické účinky to na ňu malo,“ vysvetľuje Monika.

Ich organizácia teda ponúka absolútny opak klasických pohrebných služieb s pripravenými katalógmi, na ktoré stačí len ukázať prstom. Tie pracujú so základným predpokladom – pozostalí prežívajú traumu, pre ktorú nemajú energiu organizovať rozlúčku. Monika tvrdí opak. Pozostalých citlivo, krok po kroku, vedú organizáciou pohrebu tak, aby celá ťarcha nepadla iba na nich. Pýtajú sa na osobný príbeh zomretého a spolu formujú spôsob obradu, ktorý by ho blízkym pripomínal. Nabádajú pozostalých, aby obrad viedli podľa svojich predstáv – od rečníkov až po príbuzných, ktorí by napríklad zahrali na gitare.

vo Zvolene?

Áno, vedia takto pripraviť aj kresťanský pohreb. Monika Suchánska si uvedomila, že pri zavádzaní prírodného pohrebníctva na Slovensku musí túto vetu povedať hneď na úvod diskusie. Počítala s tým, že situácia u nás je odlišná – podľa Štatistického úradu od roku 1991 do roku 2010 počet cirkevných pohrebov neklesol pod 85 percent. K Monike sa však dostávajú aj hlasy tých zvyšných percent – sú skupiny ľudí, ktoré jej píšu, chodia za ňou po diskusiách a presviedčajú ju, že aj na Slovensku by chceli mať možnosť trochu odlišného pohrebu.

Od Moniky sa o prírodnom pohrebníctve dopočula aj Andrea Uherková a ešte ako študentka Sokratovho inštitútu začala premýšľať nad tým, ako túto myšlienkou priniesť na Slovensku. Obom sa zdal pre štart najvhodnejší Zvolen, zelené mesto s veľkým podielom študentov študujúcich na ekologických a lesníckych odboroch miestnej Technickej univerzity, kde študuje aj Andrea.

Na kraji zvolenského cintorína si dievčatá vyhliadli miesto – lúku s terasovitými vyvýšeninami. Monika vedela, že na Slovensku je dôležité mať priestor na pochovávanie aj celých tiel, keďže kremácia u nás nie je zďaleka taká častá ako v Česku. Priestor, ktorý im mesto zatiaľ prisľúbilo, je ideálny. No kým v Prahe išla propagácia Lesa vzpomínek akosi sama od seba, Zvolenčanov bude treba presvedčiť, že im nikto nechce ukradnúť vidinu klasického pohrebu, na ktorý si už dlho šporia.

Zomieranie sa stalo abstraktnou udalosťou, ktorú potom sprevádza ešte väčšia trauma.

Moniku s Andreou tak čaká úloha projekt poriadne vysvetliť. „Pohreb môže prebiehať tak ako doteraz. Len ponúkame pridanú hodnotu pre tých, ktorí by mali záujem. Obrady môžu byť nielen ekologickejšie, ale aj osobnejšie, pozostalým môžeme pomôcť zapojiť sa do procesu príprav. Ale áno, je vo mne otázka, či je na Slovensku vôbec dopyt po tejto alternatíve.“

inštitucionalizovaná smrť

Pri organizovaní pohrebov sa Monika Suchánska viac než o akúkoľvek formálnu stránku obradu zaujíma o podstatu veci. Vidí, ako sa väčšina ľudí na smrť nepripravuje, vytláča ju z hlavy a keď potom prekvapí – považujú to za zlyhanie, najčastejšie za zlyhanie medicíny. O tom vie svoje Lucia Laciaková, tiež absolventka Sokratovho inštitútu. Lucia spolupracuje na procese tvorby posudkov v znaleckom ústave forensic.sk, ktoré hodnotia, nakoľko boli v nemocniciach vyčerpané všetky možnosti záchrany života pacienta. Každý deň má viac a viac práce.

„Ľudia dôverujú medicíne a majú vštepené, že medicína prosto musí vždy zvíťaziť nad smrťou,“ vysvetľuje Lucia. Právničke so špecializáciou na medicínske právo sa zdá, že zo smrti sa stalo „inštitucionalizované zomieranie“, ktoré sa presunulo z domáceho doopatrovania do nemocníc. Zomieranie sa stalo abstraktnou udalosťou, ktorú potom sprevádza ešte väčšia trauma. Lucia Laciaková si preto ako mikroprojekt zvolila rozvírenie diskusie o eutanázii, aby zistila, či vôbec hrá smrť v životoch ľudí nejakú úlohu.

V rámci projektu strávila dlhší čas s dobrovoľníkmi navštevujúcimi pacientov na oddeleniach paliatívnej starostlivosti, a to krátko pred Vianocami, ktoré mnohí z nich mali stráviť v nemocnici. Ešte viac sa tak ukázala hranica medzi tými, ktorí boli so smrťou zmierení, a boli vďační aj za možnosť zahrať si karty s dobrovoľníkmi. No boli aj takí, ktorí už k sebe nikoho nepustili.

Začiatok debaty o spôsobe pochovávania je teda aj začiatkom debaty o prežívaní smrti. Osobnejšia rozlúčka so smrťou blízkeho pomôže pozostalým vyrovnať sa aj so svojou predstavou smrteľnosti. A prečo na to vôbec treba myslieť? Monika Suchánska odpovedá rovnako otázkou: „Viete, ako sa zmení hodnota života pre tých, ktorí vedia, že ich čaká len pár mesiacov života?“

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite