Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Ján Figeľ o amnestiách: Ľudia si zaslúžia spravodlivosť – slušní aj zločinci

.ján Figeľ .spoločnosť

V súčasnej Európe je len jedna krajina, kde vládna moc amnestovala samu seba. Toto bola a je domáca i medzinárodná hanba. Lebo morálny a právny suterén zapácha aj po 20 rokoch.

Ján Figeľ o amnestiách: Ľudia si zaslúžia spravodlivosť – slušní aj zločinci Archív Jána Figeľa

ľudia si zaslúžia spravodlivosť – slušní, aj zločinci. Pretože spravodlivý štát prináša perspektívu pokoja, rozvoja a prosperity; a trestá zločiny. V štáte bez spravodlivosti sa šíri zneužívanie moci, prehlbujú sa problémy, rastie chudoba, nespokojnosť, extrémizmus a exodus ľudí do zahraničia. V demokratickej spoločnosti a v právnom štáte sú na presadzovanie vlády zákona efektívne nástroje a zodpovedné uplatňovanie moci. U nás sa, žiaľ, v poslednom desaťročí upevňoval skôr právnický štát. A to je veľký rozdiel!

„Krv nevinného volá po spravodlivosti!“

V príbehu zavlečenia syna prezidenta a úkladnej vraždy Róberta Remiáša ide o akty štátneho teroru. Dopustili sa ich nie moslimskí džihádisti či migranti, ale nositelia slovenskej štátnej moci v rokoch 1995 – 1996. A každý, kto pritom argumentuje princípom retroaktivity, je proti uplatneniu spravodlivosti, lebo v tomto príbehu argument neprípustnosti retroaktivity znamená zakrývanie zločinov, zatváranie dverí pred účinnou spravodlivosťou. A krv nevinného volá po spravodlivosti! Nezomrel náhodou – zomrel tragicky a úkladne, na objednávku štátnej moci.

Povojnový Norimberský tribunál, odsúdenie komunistickej prokurátorky v ČR za zločiny proti ľudskosti pri totalitných monsterprocesoch či vykonávateľov popráv občanov pri úteku cez Berlínsky múr v bývalej NDR potvrdzujú, že moderný demokratický štát sa vie pri zločinoch vyrovnať právnou cestou aj s témou retroaktivity. Je to predovšetkým otázka vôle suveréna, ktorým sú občania, respektíve ich zástupcovia ako ústavodarný orgán. Štát nemôže pod zásterkou žiadnych štátnych záujmov kryť potláčanie ľudského práva. Lebo bezpečnosť a ochrana základných práv vlastných občanov – to je primárny národnoštátny záujem a zodpovednosť. Amnestie prijaté vládou premiéra Mečiara v marci a v júli 1998 neboli v súlade s pozitívnym poslaním práva! Cieľom toho rozhodnutia bolo umlčať spravodlivosť, zviazať jej ruky. Je to bezprávie Slovenskej republiky na vlastných občanoch v záujme „istotných“, teda zločincov alebo pravdepodobných páchateľov zločinov, keďže súd pre amnestie nemohol potvrdiť zákonne vyšetrené a dokázané skutky príslušníkov SIS a PZ SR.

Odmietanie zrušenia Mečiarových amnestií nás neposúva dopredu, ale naopak – brzdí a oslabuje. Je dôležité, aby pre dnešných a budúcich nositeľov štátnej moci bolo potvrdené, že ani premiér, ani prezident nie sú nad Ústavou a nad zákonmi. Nikto nie je v právnom štáte nad zákonmi. Štátny orgán môže konať len podľa zákona a v medziach Ústavy. A zákonnosť je vymožiteľná a vymáhaná neselektívne. Je rozhodujúce, aby moc slúžila podľa pravdy a práva, nie proti pravde a proti právu.

Často si spomínam na slová Silva Krčméryho, keď pred komunistickým súdom v r. 1954 povedal: „Vy máte moc, ale my máme pravdu“. Sila postojov väzňov svedomia a svedectvo statočných ľudí, ktorí sa ani pri konflikte s totalitnou mocou nebáli a nevzdávali, nás povzbudzujú. Keď bol Anton Tunega spolu so spoločníkmi z Bielej légie v r. 1951 popravený, mal 25 rokov. Keď môj strýko Ján Figeľ bol v r. 1953 zlikvidovaný Štátnou bezpečnosťou, mal 25 rokov. Keď bol Róbert Remiáš úkladne zavraždený v r. 1996 v súvislosti so zločinom zavlečenia, mal 25 rokov. Boli to mladí ľudia v rozbehu života... Zabudnúť na zabitého znamená druhýkrát ho zabiť. Nesmieme zabúdať na obete zápasu o slobodu a demokraciu. Nemáme tieto vymoženosti zadarmo, stáli veľa obetí. A nikdy nebudú samozrejmosťou. Spravodlivosť je dôležitá viac pre budúcnosť, než pre minulosť. Zabitým už nepomôžeme, ale pre žijúcich, pre mladých a budúce generácie je spravodlivosť rozhodujúca ako kyslík na dýchanie.

Jedni zločiny páchajú, druhí s nimi kolaborujú, ďalší sú pozorovateľmi. Zodpovední zločinom a krivdám oponujú a odporujú. A iní bez záujmu alebo s obavami prechádzajú okolo. Každý si môže položiť otázku o svojom mieste, o svojej úlohe pri tomto zápase a príbehoch – vtedy, aj dnes. Ľahostajnosť a strach sú súrodencami zla. Spoločnosť, kde je veľa ľahostajnosti a strachu, sa dá ľahko ovládať. Taká krajina bude mať predražené nielen diaľnice, tendre a verejné obstarávania, ale aj náklady na verejnú správu a na celkový rozvoj. Namiesto pravdy v nej dominuje propaganda, namiesto spravodlivosti ideológia, namiesto slobody závislosť od moci. Šíri sa v nej korupcia, upadá školstvo, chorľavie zdravotníctvo. Neoprávnené výhody a istoty beztrestnosti v nej nadobúdajú ľudia blízki vládnucej moci.

Aj keď je dnes hodnotová politika v menšine, som presvedčený, že nakoniec pravda a spravodlivosť zvíťazia. Ak sa nenájde kvalifikovaná parlamentná väčšina, ktorá ústavným zákonom Mečiarove amnestie zruší, nájde sa a ozve sa občianska väčšina, väčšina slušných, ktorá to tak nenechá. Lebo na spravodlivosti záleží! Nemôžeme nekonať a nemôžeme mlčať vo vlastnom, osobnom záujme. Toto rozhodovanie je totiž viac o budúcnosti než o minulosti Slovenska. Chlieb tým lacnejší nebude, ale spravodlivosti bude viac! A kde je spravodlivosť, tam rastie aj skutočná prosperita.

Zrušiť Mečiarove amnestie bude pre Slovensko akoby po dlhých rokoch uvoľniť zovreté pľúca a zhlboka sa nadýchnuť pravdy a novej nádeje. Pomôže to posunúť pravdu viac do stredu vzťahov ako svetlo, ako kritérium a cieľ politiky. Lebo pravda je vždy ozdravujúca – oslobodzuje, a je základom spravodlivosti a dôstojného života.

Dámy poslankyne a páni poslanci, máte znovu kľúč v rukách – otvorte dvere pre pravdu a spravodlivosť! Ten zapáchajúci suterén treba vyčistiť, aby sa v slovenskom dome dalo dobre dýchať a slušne žiť.

Ján Figeľ

Predseda Nadácie Antona Tunegu

Marec 2017

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite