Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Unesená téma

.zuzana Mojžišová .spoločnosť

Dnešné reflektovanie včerajška umožňuje okrem iného napríklad múdrejšie prežitie dneška či dnešné trefnejšie usudzovanie o zajtrajšku. Umenie sa odnepamäti venuje tejto disciplíne priam vášnivo. I keď s výnimkami. Jednou je aj slovenský film.

Unesená téma continental film

aj preto – hoci nie najmä preto – bola snímka Únos Mariany Čengel Solčanskej taká očakávaná. Na úvod krátka rekapitulácia predchádzajúcej režisérkinej tvorby, ktorá ukazuje, že vzhľadom na žánrové ladenie má Čengel Solčanská marketingový nos na (nevyjadrený) divácky dopyt. Debutovala v roku 2010, a to v námete síce ambicióznou, ale vo výsledku rozpačitou ponáškou na historický veľkofilm Legenda o lietajúcom Cypriánovi. Druhotinou bol film Miluj ma alebo odíď (2013), zbytočne prepiaty príbeh ženy v strednom veku, ktorá sa snaží zbaviť žiaľu i zlosti pre rozvod v priateľskej spoločnosti v starorodičovskej chalupe. Do tretice potom Solčanská pridala nemastnú-neslanú, no najmä neveľmi modernú rozprávku Láska na vlásku (2014). A tento rok Únos – umelecké znázornenie a interpretácia reálnych udalostí spojených (nielen) s mečiarovsko-lexovskými svinstvami.

„Pred dvadsiatimi rokmi,“ povedala režisérka v jednom rozhovore, „sa dvaja mladí chlapci, v podstate deti, rozhodli v krčme pri pive, že pôjdu a naivne povedia vyšetrovateľovi pravdu o tom, že tajná služba uniesla a mučila prezidentovho syna. Z oboch sa stali mŕtvoly. Z jedného spoločensky a sociálne, z druhého aj fyzicky. Všetci ostatní sú vysmiati. Myslíte, že si nezaslúžime urobiť o tom film?“ Jednoznačne si film o tom zaslúžime, zaslúžime si ho dokonca aj po Solčanskej Únose.

„Dnešní dvadsaťroční, ktorí rozšafne volia hajlujúce indivíduá, si taký film za svojich šesť eur vreckového od mamy zaslúžia,“ pokračuje autorka. „A dúfam, že pritom zabudnú chrúmať pukance.“ Tie dve posledné vety odkrývajú pravdepodobne viac, než bol zámer. Odkrývajú nekonzekventnosť spoločensko-politických názorov filmárov, ktorá sa nevyhnutne prejavuje aj vo filme. (Napríklad: Traduje sa, že mladí volili neonáckov, lebo sú dlhodobo sklamaní jestvujúcimi vládami. Film Únos oprávnenosť ich sklamania len potvrdí, čiže nemôže byť v žiadnom prípade profylaxiou extrémizmu.) A v tom režisérkinom vyjadrení sa prejavuje aj istá nadradenosť, autorská nepokora – a tá je vždy cestou do pekla, či aspoň predpeklia.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

prihlásiť predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite