kauza znásilňovania dievčat v reedukačnom centre v Galante nie je dôsledkom osobných zlyhaní deviantov súkromného zariadenia a laxného prístupu štátnych úradníkov na sociálke. Naopak. Je dokonalým dôkazom toho, kto v skutočnosti obýva Ústredie práce a sociálnych vecí: Smerácka chobotnica, ktorá je taká obrovská a mimo akejkoľvek kontroly ľudí tejto krajiny, že už vyrazila strop. Jedným chápadlom naberá eurofondy pre súkromné zariadenia „našich ľudí“ a druhým chápadlom po sebe zametá stopy. Tej chobotnici trčí hlava na celé Slovensko, ale Ministerstvo práce ďalej plechovou papuľou oznamuje národu, že všetko je v poriadku, dievčatá sú zdravé, matka klame a opozícia si vymýšľa.
Žijeme v krajine, kde neexistuje žiadny legitímny spôsob, ako môže verejnosť činnosť tých, čo majú chrániť deti, kontrolovať. V komisiách, ktoré takémuto zariadeniu, napojenému na vysokých úradníkov, udeľujú licenciu, sú znova „naši ľudia“. Kontrola prebieha za zavretými dverami, a podobne ako pri kauze súkromného detského domova PETO dcéry detskej ombudsmanky Tomanovej sú jej výsledky zase len prácou ľudí ministerstva.
Čo môžeme robiť? Obrátiť sa na detskú ombudsmanku Vieru Tomanovú? Aj keby sme verili, že v kauze PETO je čistá ako ľalia, riaditeľ reedukačného centra Čistý deň Tománek je manželom vysokej úradníčky ministerstva, ktorú do kresla nominovala práve bývalá ministerka Viera Tomanová. To, že je práve ona dnes detskou ombudsmankou, je už len zlý vtip.
Máme sa obrátiť na Kaliňáka? Na políciu, ktorá je tak previazaná so smeráckou mafiou, že už to vie každé malé dieťa v tejto krajine? Čo môžeme robiť? Jediné skutočné riešenie je zbaviť sa chobotnice. Nemôžeme však čakať do ďalších volieb, kým malé dievčatá znásilňujú tí, čo ich majú chrániť. Pred to choré Ministerstvo práce a sociálnych vecí by sme mali vyraziť už dnes!