„Rím bol od základu niečím násilne vytvoreným, ničím pôvodným,“ napísal Hegel v Prednáškach o filozofii dejín. O niekoľko desaťročí neskôr zas Nietzsche skonštatoval: „Ako nápadne sa Rimania svojou suchou vážnosťou odlišujú od geniálnych Grékov.“
Vyhlásenia oboch filozofov pochádzajú ešte z predminulého storočia. No v kultúre a umení dodnes pretrváva podobné stereotypné uvažovanie. Intelektuálny odkaz rímskej spoločnosti sa vraj v porovnaní s gréckou kultúrou vyznačuje oveľa menšou mierou myšlienkovej originality, umeleckej rozmanitosti či jazykovej elegancie. Stačí sa len rozpomenúť na obsahovú kompozíciu niektorých filmov či literárnych diel, ktoré vznikli v nedávnej minulosti. Starí Gréci sú v nich väčšinou znázorňovaní prostredníctvom obrazov statočných a dlhovlasých bojovníkov. Najvýznamnejšie hodnoty pre nich predstavujú česť a vojenská sláva. Alebo v nich vystupujú ako múdri starci, ktorí na verejných priestranstvách či pod korunami platanov kultivovane diskutujú o politike a filozofii.
„To, že Rimania v porovnaní s Grékmi nepriniesli nič originálne a iba prevzali a ďalej šírili grécke intelektuálne dedičstvo, je ich najväčším vkladom do dejín európskej kultúry.“
Typického Rimana si, naopak, najčastejšie predstavujeme ako vojaka s vyholenou hlavou, ktorý v lesklom brnení šíri za žold všade naokolo smrť a deštrukciu. Alebo sa podobá len na skazeného senátora, ktorý sa neustále stará iba o vlastný majetok a oddáva sa neviazaným sexuálnym hrám. A potom ešte v úzadí prepychového paláca spriada zákulisné politické intrigy. Uvedené vyzdvihovanie pozitívneho odkazu gréckeho staroveku na úkor rímskej antiky je do veľkej miery myšlienkovým dedičstvom nemeckých intelektuálov 18. a 19. storočia.
preč so všetkým románskym
Až do polovice 18. storočia sa v európskom kultúrnom priestore prejavovala výrazná intelektuálna dominancia recepcie rímskej antiky. Na jej dedičstvo a hodnoty sa celkom prirodzene odvolávali najmä románske národy. Homér a Platón stáli počas tohto obdobia ešte vo výraznom tieni Vergília či Cicerona. Od polovice 18. storočia však nemecky hovoriace obyvateľstvo začína postupne prechádzať procesom národného obrodenia. Jedným z cieľov národného hnutia sa stáva romantická idealizácia minulosti a s ňou spojené hľadanie kultúrnych vzorov, s ktorými by sa mohol nemecký národ symbolicky identifikovať. Jeden z nich našli nemeckí literáti práve v gréckej kultúre.
Gréci podobne ako Nemci patrili k vyspelým politickým národom. Mali vysoko rozvinutú literatúru a umenie. Nikdy netvorili jednoliaty politický celok. A na rozdiel od Ríma sa na nich neodvolávali ako na predchodcov ich vtedajší úhlavní nepriatelia, totiž Francúzi. V prevažne protestantskom Nemecku sa zároveň antický Rím stotožňoval s nenávideným rímskym katolicizmom. Staroveká polarizácia medzi gréckym a rímskym svetom sa tak metaforicky identifikovala s dobovými národnými (germánsky vs. románsky svet) a náboženskými (katolicizmus vs. protestantizmus) antipatiami.
Tieto tendencie môžeme vidieť napríklad na nemeckej interpretácii postavy Arminia, kniežaťa Cheruskov. Ten v známej bitke v Teutoburskom lese porazil tri Varove légie.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.