hana Hegerová spieva o nedeli v piesni Zlá neděle. Nad idylou nedeľného sviatku kreslí expresívny otáznik:
Všední dny tak, jak jdou za sebou po řadě
Pusté a prázdné jsou v nejlepším případě
Pusté a prázdné jsou, šedé a zvetšelé
A z těch dnů tak, jak jdou, nejhorší je neděle
Ta zlá neděle, ta zlá neděle, šedá neděle
V neděli monsigneur s dětmi jde s hrdostí
A když den všední je, zmlátí je ve zlosti
Krade a sprosťačí přes týden vesele
Šest dní mu postačí, sedmá je neděle
Ve tváři nosíte grimasu sváteční
A přitom nevíte, že jste tak zbyteční
Zbyteční jako ten váš výraz znuděný
Kdybych tak mohl jen hodit vás do Seiny
A za vámi taky vaši neděli, pustou neděli
Šedou neděli, tu zlou neděli
Do zbierky Chasidských poviedok zaradil Martin Buber aj tento krátky text: „Šabat, odpovedal rabi, znamená návrat domov. V ten deň sa všetky sféry vracajú na svoje skutočné miesto. Počas týždňa sféry nepoznajú pokoj, pretože spadli zo svojho miesta. Pokoj nachádzajú počas šabatu, lebo vtedy sa smú vrátiť.“
Svätenie šabatu má dlhú históriu. Ten rytmus šiestich dní práce a siedmy deň zasvätený spočinutiu v Božej skutočnosti je tu s nami zhruba tritisíc rokov.
Zmysel šabatu nám chasidský rabín predkladá v mystickej reči: „Všetko sa vracia domov.“ Skutočnosť siedmeho dňa – povinného sviatku – nedele, pred nás Hana Hegerová stavia ako odpudzujúcu masku konvenčnej prázdnoty – ako zlú nedeľu. Čas sivastej nudy a bohapustej pretvárky. Celý týždeň vedieme svoje malé vojny, svárime sa, ohovárame, ponižujeme jeden druhého, podvádzame, ideme tvrdo za svojím záujmom. A v nedeľu? Zrazu sa tvárime ako dobrotiví, milujúci, čestní, cnostní občania?
„Svätenie šabatu má dlhú históriu. Ten rytmus šiestich dní práce a siedmy deň zasvätený spočinutiu v Božej skutočnosti je tu s nami zhruba tritisíc rokov.“
Ako to vlastne je? Je šabat časom mystického návratu domov, do jednoty, do vzájomnosti bytia, alebo je dňom, v ktorom vypláva na povrch prázdnota a roztrieštenosť nášho bytia? Možno je to tak i onak. Koľko ráz som to zažil: Nervozitu, znechutenie a nevraživosť skrytú pred sviatočným davom pod maskou balzamovanej tváre.
Každý rok oslavujeme Vianoce. O Vianociach radi hovoríme ako o sviatkoch pokoja, lásky, sviatkoch rodinnej vzájomnosti. No zatiaľ čo jedni sú spolu pri stromčeku, darčekoch a kaprovi, iní sú v tom istom čase, ako to dievčatko so zápalkami z Andersenovej rozprávky, vydaní napospas svojej opustenosti. Koľkí sú v tom stíchnutom meste s farebne vysvietenými oknami a uprostred celej tej okázalej rodinnej vzájomnosti zabudnutí, stratení vo vedomí zbytočnosti vlastnej existencie?
No i tí, ktorí si v rodinnej pohode sadajú za stôl, často neuniknú vnútornému rozporu: všetko je pripravené, stromček rozsvietený, darčeky zabalené, kapustnica uvarená, kapor vysmažený – slávnosť môže začať.
Naše sklamanie jeden z druhého, dlhoročné nevraživosti, zranenia, hlboko zažratú nedôveru, vložíme do zátvoriek, milo sa usmievame, odľahčene vtipkujeme. Rozhovor nenútene plynie, starostlivo v ňom obchádzame chúlostivé témy, nech je tu aspoň raz do roka, tých pár hodín pohoda a láska. Čakáme na slávnostný okamih povznesenia, atmosféru všetkým prenikajúcej vrúcnosti, no tá akosi neprichádza. Darčeky sa rozdajú, chvíľková radosť zo vzájomného obdarovania sa pominie. Večer končí, nastáva ticho a prázdnota po slávnosti, ktorá nepriniesla sľubované naplnenie.
Pamätám si na ten tiesnivý pocit uprostred Vianoc môjho dospievania, na ten smútok a nezodpovedateľné otázky, čo sa zavše zmocnili môjho srdca, keď som si uprostred noci líhal do postele. Smútok Silvestra – ten pocit znepokojujúcej vyprázdnenosti, ktorej nemožno uniknúť. Čakanie na Nový rok bolo ako čakanie na Godota, no Godot neprichádza. Každý rok je jasnejšie, že ani nikdy nepríde.
„Koľkí sú v tom stíchnutom meste s farebne vysvietenými oknami a uprostred celej tej okázalej rodinnej vzájomnosti zabudnutí, stratení vo vedomí zbytočnosti vlastnej existencie?“
Načo je to všetko? Prečo ma mučí túžba po plnosti, ktorú nikde nenachádzam? Na Vianoce som ako dospievajúci mladík zvykol písať. Verše o márnosti, absurdite života i smrti, obrazy úbohého zástupu bytostí, čakajúcich na čosi, čo nikdy nepríde, na okraji priepasti, do ktorej sa jedného dňa bez milosti zrútia.
Možno práve preto, že sme si pripravili sviatok – oslavu zmyslu nášho bytia – uprostred sviatočnej vravy, s úzkosťou pociťujeme, že ten zmysel nám beznádejne uniká. Šabat je azda v prvom rade zjavením toho, čo chýba. Ako to výstižne vyjadril filozof Jean-Yves Leloup: „Podobne, ako by sme o mudrcovi mohli povedať, že je tým, ktorému chýba múdrosť (hlupákovi nič nechýba), mystik je ten, ktorému chýba bytie. Nie je to vari najvlastnejšia charakteristika človeka: súcno, ktorému chýba Bytie?“
Slávnosť jednoducho nemožno zorganizovať ako deň povinnej radosti. Šabat nie je v ľudských možnostiach. Každý pokus zorganizovať oslavu zmyslu života nemôže dopadnúť inak než ako rozpačité predstieranie, že máme to, čo v skutočnosti nemáme. Ono čosi, čo tu chýba, si jednoducho nemôžeme len tak dať. Skutočná plnosť prichádza vždy ako dar z dimenzie, ktorá nás presahuje. Také je každé stretnutie v láske, také je každé uchvátenie krásou, každá inšpirácia novým poznaním – prichádza ako moment zázraku, ako dar. Preto často dáme prednosť rozptýleniu v neúnavných aktivitách pred spočinutím v sústredenej samote a tichu.
„...veď pre človeka je skutočným nešťastím ten neznesiteľný smútok, ktorý ho posadne, len čo je nútený uvažovať o sebe a ničím sa nerozptyľovať.
Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.