svoju voľbu Boha musíme vždy znova bolestne potvrdzovať, aby sme mali účasť na blahoslavenstve tých, ktorí nevideli a uverili.
Počujte dôkazy, prednášky, absolvujte školenia, ale vo svojom zápase o svoju vieru ostanete osamotení, nechajú vás v štichu a zradia i tí, ktorí by mali najviac pomáhať. Počujete, že viera je nemoderná, kňazi sú zlí, všetko je prežitok, cirkev bohatá, samé zbierky, veda dávno dokázala opak, v mene pokroku, v mene techniky, vedy nemožno viac veriť v Boha. Preto toľkí z cirkvi emigrujú, mnohí vnútorne, niektorí aj externe do proticirkevných vôd.
Súčasného katolíckeho teológa Hansa Künga, ktorý sa nebojí kriticky rozprávať o cirkvi, nič nezamlčuje, nič neokrášľuje, hlboko vidí do krízy, ktorú cirkev prekonáva po koncile, sa pýtali, ako môže ešte ostať v cirkvi, keď sa stavia tak kriticky k niektorým inštitúciám a osobám. Napísal krásnu obhajobu viery v článku Prečo ostávam v cirkvi. Je to aj moje krédo a mohlo by byť krédom každého z nás.
„Ako úd spoločenstva aj ja som cirkev. Nemôžem pripustiť, aby sa cirkev zamieňala za byrokratický aparát a za jej funkcionárov.“
Prečo ostávam v cirkvi? Na podobnú otázku nie je ľahká odpoveď. Tu sa žiada priame a osobné svedectvo. Mnohí ostávajú v cirkvi, či už ako veriaci, alebo kňazi i napriek skostnateným tradičným názorom a cirkevným praktikám, lebo nemôžu zradiť veľkú kresťanskú a cirkevnú tradíciu dvadsiatich storočí. Sú ochotní revidovať inštitúcie a zvyky, ale neopustia to základné minimum potrebné na to, aby mohli žiť, združovať sa a vytvárať spoločenstvo, aby neostali osamotení so svojimi problémami, ale mohli vzdorovať aj cirkevným predstaveným, ktorí spravujú cirkev podľa vlastných predstáv, nie podľa ducha evanjelia. Nechcú opustiť morálnu autoritu, ktorú má cirkev už z toho faktu, že je cirkev Kristova.
Prečo ostávam v cirkvi? Pretože v tejto komunite veriacich, ja kritický a súčasne solidárny, sa môžem hlásiť k veľkej histórii, ktorú znova prežívam s mnohými veriacimi. Pretože ako úd spoločenstva aj ja som cirkev. Nemôžem pripustiť, aby sa cirkev zamieňala za byrokratický aparát a za jej funkcionárov, nechať im napospas formáciu komunity. Pretože čo sa týka pôvodu, cieľa a zmyslu človeka a sveta, cirkev je moja duchovná vlasť. Tú nemôžem zradiť, ako v oblasti politickej nemôžem zradiť demokraciu i napriek tomu, že aj tu sa vyskytuje zneužitie a násilie. Samozrejme, sú aj iné možnosti.
Mám veľa drahých priateľov, ktorí si ich zvolili. Opustili cirkev pre jej chyby a nedostatky, niektorí z lásky k vyšším hodnotám, dokonca niektorí preto, aby boli autentickejšími kresťanmi. Rešpektujem podobné rozhodnutie, chápem ho tým skôr, pretože po veľkom nadšení za Jána XXIII. a po koncile je v katolíckej cirkvi depresia a kríza.
Bol som v cirkvi v dobách pokojnejších a dnes by som pokladal za nečestnú kapituláciu opustiť túto loď, keď je búrka a nechať iným námahu plávať proti vetru, čerpať vodu a bojovať za prežitie. Príliš veľa som sa namáhal, aby som túto cirkev zlepšil a obnovil, než aby som sklamal tých, čo sa namáhali so mnou. Odporcom náboženskej obnovy by som nechcel dopriať tú radosť a priateľom nechcem spôsobiť bolesť.
Verím v cirkev. Alternatívy, iná cirkev, alebo život bez cirkvi ma nemôžu presvedčiť. Tá verzia nesie so sebou len izoláciu alebo inú horšiu inštitúciu. Ani nemyslím na kresťanskú elitu, ktorá by mala byť svätejšia než masy veriacich, na malú utopistickú cirkev snívajúcu o ideálnej komunite osôb, kde všetci rovnako myslia a konajú. Či nie je zaujímavejšie, presvedčivejšie a viac provokujúce bojovať za skutočné žité kresťanstvo v tejto cirkvi, ktorá pozostáva z ľudí, o ktorých aspoň vieme, s kým máme do činenia?
„Všade tam, kde je cirkev reprezentantka Ježiša Krista, slúži ľuďom a dá sa jej veriť.“
Od tej doby, čo autorita, jednota a vierohodnosť tejto cirkvi je otrasená našou vinou a javí sa stále slabšia ako tá, ktorá sa mýli a ktorá hľadá, opakujem ešte radšej ako v dobách triumfalizmu vetu: „Milujem túto cirkev takú, aká je dnes a aká by mala byť.“ Nielen ako matku, ale ako rodinu viery, spoločenstvo veriacich, ktoré napriek všetkým svojim nedostatkom i dnes dokáže ukázať svetu svoje rany ako Kristus Tomášovi, aby nás presvedčila o svojej láske a konala zázraky, lebo ona je miestom Ježišovým a skutkami i slovami predstavuje Ježišove záujmy.
Ostávam v cirkvi, pretože učenie Kristovo ma presvedčilo a pretože cirkevná komunita aj so všetkými svojimi chybami vždy bola aj bude ochrankyňou a nositeľkou Kristovho učenia a Kristovej pravdy. Ja som nevyčítal svoju vieru z kníh ani z biblie. Dostal som ju od tohto spoločenstva, ktoré dvadsať storočí vzdoruje útokom a ktorého viera vo víťazstvo Ježiša Krista ju neustále menila a mení svet.
Prečo som kresťanom? Všade, kde sa cirkev predstaví ako reprezentantka Ježiša Krista, slúži ľudom a možno jej veriť. Ona je teda miestom, kde spoločenstvo alebo jednotlivec nájde pomoc, ktorú potrebuje, čo mu konzumná spoločnosť nikdy nedá. Vo viere v život Ukrižovaného sa môže uskutočniť to, po čom stratený jednotlivec i rozdelená spoločnosť najviac túžia: nové, hlbšie ľudstvo, v ktorom moc a právo sa nebudú zneužívať, ale aktivizovať pre dobro človeka.
Nové ľudstvo, v ktorom je možné bezhranične odpustiť a nevyžadovať náhradu viny, v ktorom je možné zmierenie bez pripomienok a pritom zachovanie pozície, v ktorej je najvyššia spravodlivosť v láske namiesto nekonečných súdov bez rozsudku, v ktorej je mier, prevyšujúci všetko poznanie namiesto bezohľadného boja za hmotné záujmy. Teda žiadne ópium o záhrobnej nádeji, ale skôr výzva na radikálnu zmenu spoločnosti hic-et-nunc.
„Cirkev bojuje za človeka a dodáva mu sily, aby nestrácal nádej, spravodlivosť, slobodu a pokoj, aj v nepokojnom svete zjavnej nespravodlivosti a otroctva.“
Tam, kde cirkev svojím učením a charitatívnou činnosťou pokračuje v Kristovom diele, všade zjednocuje v solidarite lásky opozičné elementy: učených i neučených, mužov i ženy, čiernych i bielych, bohatých aj chudobných, malých i veľkých. Všade tam, kde cirkev obetuje z lásky ku Kristovi, prináša pre súčasný svet oslobodenie, pokoj. Ona dáva zmysel životu aj tam, kde sa stagnuje, kde ani sociálna evolúcia, ani socialistická revolúcia nie sú schopné prekonať napätie a kontrasty ľudskej osoby: hej, cirkev bojuje za človeka a dodáva mu sily, aby nestrácal nádej, spravodlivosť, slobodu a pokoj, aj v nepokojnom svete zjavnej nespravodlivosti a otroctva. Ona posilňuje nádej nielen vtedy, keď všetci dúfajú, ale aj vtedy, keď už niet nijakej nádeje, lebo jej ústredným znakom je ukrižovaný a Zmŕtvychvstaný Kristus.
Týmto nechceme spievať ódy na cirkev. Chceme len poukázať na to, akú moc má viera v Ukrižovaného, ktorú cirkev hlása, lebo život a jeho úroveň sú s týmto priamo úmerné. Pomocou Kristovho svetla a sily cirkev pomáha človekovi, aby sa stal človekom, kresťanovi, aby ním ostal, aby žil, pracoval, trpel a umieral na tomto svete, pretože hneď od počiatku mu pomáha Boh, aby sa až do konca obetoval za človeka, čo je najvyšším zmyslom každej ideológie dôstojnej človeka.
Záleží na cirkvi, ako prekoná súčasnú krízu. Nádherný program jej nechýba. Prečo ostávam v cirkvi? Pretože z viery, ktorú mi dáva, mám nádej, že sila Kristova je silnejšia než všetky zneužívania cirkvi a všetky zneužívania v cirkvi. Ostávam v cirkvi nie preto, že som bol pokrstený, ale aby som mohol byť skutočným kresťanom, následníkom Krista. Aké nádherné svedectvo.
Poznáme svoju cirkev a ostávame v nej. Celkom opačne to urobil známy teológ Charles Davis. Vzniesol na cirkev neľútostnú kritiku, odsúdil pápeža, bohatú cirkev a vystúpil z nej. Aj mnohí iní. Prečo Tomáš neodišiel? Neveril, ale ostal. Akú mal podmienku? Vložiť svoje ruky do rán Kristových. Ak budeme hľadať Krista a jeho rany, cirkev trpiacu a bezmocnú, vždy ju nájdeme.
Prečítajte si o Antonovi Srholcovi knihu, ktorá vás prevedie životom kňaza, ktorého komunisti väznili a cirkev odsúvala.