Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Hlavný prúd ma nebavil

.lukáš Krivošík .spoločnosť

Hovorí, že s poslednou krízou sa nič nezmenilo a finančný sektor pokračuje ako predtým. V knihe Zlé peniaze ponúka vlastnú interpretáciu finančnej a dlhovej krízy. Juraj Karpiš.

Hlavný prúd ma nebavil Boris Németh „Dôležité je, aby si ľudia mohli vybrať, aké peniaze chcú používať,“ tvrdí ekonomický analytik Juraj Karpiš.

tvoja kniha Zlé peniaze chce byť interpretáciou finančnej a dlhovej krízy. Pri jej čítaní som často myslel na inú knihu, ktorá si kládla podobný cieľ. Volala sa Ako zlyhávajú trhy
a napísal ju americký novinár John Cassidy. On interpretuje krízu ako zlyhanie prehnanej viery vo všemocnosť kapitalizmu a slobodných trhov. Ty to vidíš opačne?

Každý má ten svoj obľúbený príbeh a vychádza zo svojho nastavenia. A to ideové nastavenie majú aj ekonómovia, ktorí sa tvária, že nie. No ak vo finančnom sektore vládne voľný trh, tak asi nevieme, čo znamená voľný trh. Lebo finančný sektor je vysoko regulovanou časťou ekonomiky, ktorú riadi centrálna banka. Tá plošne stanovuje cenu úverov. Finančný sektor je výsek ekonomiky, kde kvôli regulácii existujú veľmi vysoké náklady pre vstup do odvetvia. Neexistuje v ňom voľnosť, no na druhej strane ani zodpovednosť typická pre iné sektory.

ako to myslíš, že vo finančnom sektore neexistuje zodpovednosť?

Existuje napríklad Bankou pre medzinárodné zúčtovanie spísaný zoznam chráneného živočíšneho druhu, ktorý sa volá „systémovo dôležité banky“. Hoci príhodnejšie by bolo pre tieto finančné inštitúcie pomenovanie „príliš veľké banky, než aby sa im dovolilo zbankrotovať“. To nie je normálne prostredie. Nejaká banka vie, že sa nachádza vo zvláštnej kategórii, kde na ňu neplatia normálne pravidlá kapitalizmu a ona nemôže zbankrotovať, lebo ju budú zachraňovať verejné inštitúcie. To sa sotva dá považovať za voľný trh.

čo by si teda považoval za voľný trh vo finančnom sektore?

Za voľný trh by som považoval systém, kde by v roku 2008 buď zbankrotovali inštitúcie, ktoré zbankrotovať mali, alebo by aspoň boli znárodnené a po ozdravení, výmene manažmentu a realizovaných stratách akcionárov by boli predané novým investorom. Dnes finančné inštitúcie vedia, že ich straty budú v krajnom prípade uhradené z verejných zdrojov. V dôsledku toho sa správajú rizikovejšie. Ich zisk zostáva vo finančnom sektore, ale straty nesú všetci daňovníci. Mne to nepríde ako kapitalizmus.

„Peniaze, ktoré strácajú hodnotu, by asi ťažko súťažili s peniazmi, ktoré hodnotu nestrácajú.“

keďže tvoja kniha sa volá Zlé peniaze, ako by mohli vyzerať „dobré peniaze“?

Odpoveď na túto otázku by mala vygenerovať interakcia ponuky a dopytu. Tak ako neviem vymyslieť ideálne auto, neviem ani vymyslieť ideálne peniaze. Vždy ide o proces objavovania. Dôležité je, aby si ľudia mohli vybrať, aké peniaze chcú používať. Ak by sme to trhu dovolili, predpokladám, že by vygeneroval niečo oveľa lepšie, než to, čo ako peniaze používame dnes.

a prečo tie súčasné peniaze považuješ za zlé?

Pretože sú monopolne vytvárané štátom. Keby sme mali monopol na výrobu áut, asi nikto z ekonómov by nepochyboval, že takto vytvárané vozidlá by boli menej kvalitné a drahšie, ako keď ich vyrábajú súťažiace subjekty, zamerané na zisk. S peniazmi to nie je inak.

keby štát umožnil občanom používať ľubovoľné platidlá, aké chcú a tie by navyše bolo dovolené vytvárať súkromným subjektom, neviedlo by to k súťaži ku dnu? Nehrozilo by ešte viac, že budú strácať hodnotu, než je to pri súčasných štátom vydávaných menách?

Peniaze, ktoré strácajú hodnotu, by asi ťažko súťažili s peniazmi, ktoré hodnotu nestrácajú. Ľudia, keby mali tú možnosť voľby, by prosto takú nekvalitnú menu nepoužívali vo svojich obchodných výmenách. Súťaže ku dnu sa teda neobávam. Samozrejme, všetko je zneužiteľné. Historické príklady slobodného bankovníctva ukazujú, že aj tam dochádzalo k inflácii meny, no rádovo bola nižšia ako dnes. Na druhej strane treba povedať, že vznik centrálnych bánk nebol náhodný.

ako to myslíš?

Vznik centrálnych bánk bol len jedným krokom v evolúcii ku zlým peniazom. Mnohí ľudia si myslia, že regulácie vznikajú, lebo politici sa zamýšľajú ako pomáhať ľuďom. Často sa však deje niečo úplne iné. Za presadením regulácie môže byť podnikateľ, ktorý potrebuje štátny zásah, aby si ochránil trh pred prípadnou neželanou konkurenciou. Tento súkromný záujem potom balí do nejakého strachu spotrebiteľov, aby sa zdalo, že ide o záujem verejný. Takisto centrálne banky vznikli nie kvôli klientom súkromných bánk, ale pre ochranu komerčných bánk, ktoré potrebovali daňovníkov, aby ich chránili pred následkami svojich zlých podnikateľských rozhodnutí.

máš nejaký príklad?

Napríklad americká centrálna banka Fed. Vznikla po finančnej kríze v roku 1907. Vkladatelia odhalili, že komerčné banky nemajú dostatok hotovosti, aby uspokojili všetkých vkladateľov. Vzniknutú paniku musel tlmiť finančník J. P. Morgan z vlastných peňazí tým, že dohodol úver na pomoc postihnutým bankám. Paniku zastavil, no povedal si, že prečo by on mal vynakladať vlastné peniaze, keď v iných krajinách majú na podobné veci centrálnu banku ako verejnú inštitúciu s neobmedzenými zdrojmi. Takže boli to bankári, ktorí iniciovali vznik centrálnej banky, na ktorú hodili úlohu zachraňovať komerčné banky v čase paniky. Nešlo o nejaký dopyt verejnosti. Tá sa, naopak, dlho vzniku centrálnej banky bránila. Preto sa ani americká centrálna banka nevolá „centrálna banka“, ale „Federálny rezervný systém“.

nie je skôr otázka, ako má byť finančný sektor regulovaný? Lebo aj vo svojej knihe kritizuješ dereguláciu finančného sektora pred krízou, napríklad v podobe zrušenia steny medzi bežným a investičným bankovníctvom. A ani trh so súkromnými konkurenčnými menami by nemohol fungovať v normatívnom vzduchoprázdne.

Veľká časť tej knihy sa naozaj venuje zlyhaniu štátnej regulácie finančného sektora v súvislosti s krízou. Je tam veľa príbehov, ako boli varovné signály často účelovo prehliadané. Ak necháte finančné subjekty nedodržiavať pravidlá, niektorí ľudia na tom zarobia. Napriek tomu si nemyslím, že riešením je ešte viac pravidiel. Regulácií bolo veľa aj pred krízou, no nedodržiavali sa, lebo regulátor nebol kompetentný, motivovaný alebo ochotný ich vynucovať. Riešenie je odstrániť množstvo z tých nefunkčných regulácií, ale súčasne zachovávať pár pravidiel, ktorých sa budeme držať až zbožne.

napríklad?

Napríklad, že finančná inštitúcia, ktorá potrebuje pomoc štátu, ju môže dostať, ale len za vysoký úrok. Je to také staré pravidlo: Centrálna banka môže požičiavať iba solventným inštitúciám za penalizačný úrok. Toto pravidlo sa počas finančnej krízy nedodržiavalo. Nesúhlasím s interpretáciou, že alternatívou politiky záchran by bol koniec sveta. Centrálne banky majú tiež nástroj, ktorý sa volá nútená správa. Teda, že úradníci preberú kontrolu nad komerčnou inštitúciou. A ak aj hovorím, že banka má zbankrotovať, to neznamená, že zo dňa na deň zmizne. Znamená to len, že manažment odíde, akcionári prídu o celý svoj vklad a nastúpia do inštitúcie úradníci, aby situáciu vyriešili.

 

Celý článok si môžete prečítať, ak si kúpite Digital predplatné .týždňa. Ponúkame už aj možnosť kúpiť si spoločný prístup na .týždeň a Denník N.

predplatiť

.diskusia
.neprehliadnite