Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Posledné odkazy Jurajovi

.redakcia .spoločnosť

Drahý Juraj. Dnes máš s nami rozlúčku. Pozri sa naposledy, čo Ti tí mnohí ľudia, ktorí Ťa majú radi, napísali.

Posledné odkazy Jurajovi Boris Németh

milý Juraj, budem Ti aj naďalej posielať svoje smutné anekdoty, mailovú adresu si zrejme nezmenil. A daj ich prečítať aj ďalším našim priateľom /Kornelovi Foldvárimu, Julovi Satinskému, Martinovi Porubjakovi, atď./ Veľa pozdravov aj za Jajkeleho. A dovidenia. Tomáš Janovic

Ahoj, Juraj! Spomínam si na jeden z našich posledných telefonátov, keď si odo mňa objednával nekrológ o Terrym Pratchettovi. Ktovieako sa mi do toho smutného písania nechcelo, no keď sme dotelefonovali, odrazu som cítil radosť a energiu a s chuťou som sa pustil do práce. Takto si dokázal pôsobiť na ľudí a takto si Ťa budeme pamätať. Vďaka za všetko. Vladislav Gális

V Orientaci, sobotní příloze Lidových novin, jsme mívali rubriku Středoevropské okno: autoři z okolních zemí sem měli psát, o čem chtějí - o nových knížkách a filmech, o politice nebo o sobě. Juraj Kušnierik byl neobvyklý tím, že v této rubrice nikdy nepsal o sobě. Na prostoru 2000 znaků sloužil slovenským hudebníkům, spisovatelům, filmařům, pořadatelům a nakladatelům -- jako by je uváděl na pódium, zapáleně sledoval ze zákulisí a tiše se radoval. Dělník na vinici Páně, který zapomíná, když mu někdo ublíží, je shovívavý a dobrosrdečný, všechno omlouvá, nikdy nezoufá, všechno vydrží. Bez Juraje má člověk pocit, jako by 13. 11. 2015 světová hladina laskavosti viditelně poklesla. Tomáš Němeček

Včera sme boli zapáliť sviečku. A keď som sa dnes ráno zobudil, dúfal som, že sa mi to všetko iba sníva. Že Ti v pondelok dám vedieť, že ten článok nemám stále hotový, ale už-už bude. A Ty sa len pousmeješ. Stále tomu nedokážem uveriť. Že Ťa nestretnem na žiadnom koncerte, na žiadnej dôležitej akcii. Neprečítam si už Tvoje tipy na knihy. Nedáme si spolu drink a nepomudrujeme. Môžem len ďakovať, že si mi veril, keď si ma dotlačil písať o kultúre. Že si veril tisíckam ďalších ľudí, ktorí chceli niečo dosiahnuť. Myslím na Teba, Tvoj hurónsky smiech a nekonečné historky. Myslím aj na Natáliu a Lenu, pri ktorých si vždy ešte viac znežnel. Je len málo takých čistých ľudí ako Ty. Juraj, Ty dobrácky medvedík. Nikdy na Teba nezabudnem. Mário Gešvantner

Juraja som stretávala najčastejšie na koncertoch a v kine, zaujímal sa o slovenské kapely a filmy. Na veľa veci sme mali iný názor, vždy sme si ho povedali a v dobrom sa rozišli. Bude mi chýbať, že ho už nestretnem, mala som rada jeho dobrotu a prajnosť. Tešil sa na nové veci, ktoré vznikajú, a pomáhal im. Takých ľudí je na Slovensku málo a ešte k tomu aj odchádzajú medzi prvými. Zuzana Piussi

Kníhkupec. Takto poeticky sa Juraj predstavoval predtým, ako sme v roku 2004 spoločne zakladali Týždeň. On ním totiž naozaj bol. Keď sa redakcia Týždňa presťahovala na Palisády, sedeli sme spolu niekoľko rokov v jednej kancelárii. Pamätám si, ako sme spolu obdivovali rastúcu pleseň na stene, pamätám si Juraja s telefónom večne pri uchu, pamätám si Boba Dylana, večne hrajúceho z jeho počítača. Pamätám si jeho neopakovateľný smiech, jeho nenapraviteľný optimizmus, jeho schopnosť láskavo sa preniesť cez každú situáciu, ktorá v nás ostatných nevyhnutne vyvolávala zlosť. Pamätám si na jeho veľké srdce, vždy ochotné počúvať a pomôcť. Na to srdce, ktoré ho teraz tak nepochopiteľne zradilo. Je mi smutno, že už sa spolu nezasmejeme pri pulte s knihami v jeho milovanom Artfore, že už si nedáme kávu v jeho milovanej kaviarni Next Apache, že už si nezavoláme. Requiescat in pace, friendo! Robo Žitňanský

Drahý Juraj, teraz sa za to hanbím, veď ty sám vieš, ako som sa ti za to posmieval. Boli to azda stovky ľudí, ktorých si označoval za svojich priateľov. A ja som ťa trochu podozrieval, že s tými priateľstvami občas švindľuješ, lebo si takmer s každým potykáš už pri prvom stretnutí. Včera som sa ti posmieval, dnes na teba s láskou žiarlim. Svojím predčasným odchodom si hlboko zasiahol aj ľudí, o ktorých som netušil, že ťa vôbec poznajú. Až teraz to plne chápem. Ty si sa jednoducho k tým desiatkam, stovkám ľudí, čo si stretol možno pár krát v živote, správal rovnako ako k nám, s ktorými si trávil takmer každý deň. O tom už môžem svedčiť z prvej ruky: Keď ste sa s Jurajom ocitli v rozhovore, v tej chvíli ste sa stali jeho jediným svetom. Hľadel vám priamo do očí, rozprával, počúval, zrazu ste spolu vybuchli do smiechu, o chvíľu zvážnel, a pri tom všetkom ste cítili, ako vás má veľmi rád. To bola tá Jurajova mágia: keď vám dá niekto hoci aj po krátkej známosti jedinečnú hodnotu, rodí sa priateľstvo. Drahý Juraj, keď som dnes, v sobotu večer, pozeral do toho množstva sviečok a v ich žiari vnímal tvoju typicky usmiatu tvár, v tej bolesti som cítil pokoj: za to polstoročie, ktoré ti tu bolo vymerané, si toho s ľuďmi stihol viac, než by väčšina z nás stihla za celé storočie. Priateľ môj, náš, ďakujem za tento veľký odkaz, ktorý si nám tu dole zanechal. Už dnes pri tých sviečkach som cítil tvoje prvé zázraky. Martin Hanus

Milý Juraj, moc jsme se neznali, potkali se párkrát, mluvili spolu chvilku … Pamatuji si však ten příjemný pocit při každém setkání - zářilo To z tebe. Člověk Velikého Srdce. Myslím na Tebe a je mi smutno. Moc tě zdravím...tam kamsi... Tomki Němec

Píšem od stola v sklade bratislavského Artfora za ktorým sedával Juraj, keď sme sa spoznali. Balil som tam knihy do kartónov pre internetový obchod. Presne od toho stola sa na mňa raz otočil a opýtal sa, či by som nešiel do Lampy ako hosť, že bude o mladých. S orezávačom v ruke som na túto ponuku pristal, obyčajný vysokoškolák a brigádnik. O rok na to prišiel za mnou - to som už stával v Artfore za kasou - či by som s ním nešiel na koncert skvelej kapely - tak to hovorieval - Živé kvety do Stoky. Vravel som si: budú to dáki hipisáci, ale išiel som. Ono by to boli banálne príhody, nebyť toho, že v Lampe som sa spoznal so Števom Hríbom, vďaka čomu som neskôr robil viac ako päť rokov v časopise .týždeň a nebyť toho, že v Živých kvetoch už desať rokov hrám. To bol Juraj, človek ktorý posúval a spájal. To je Juraj, ktorý posúva a spája naďalej. Diky Jürgen - tak som ho volával - za všetko čo robím, do veľkej miery vďačím Tebe. Kurzweill - tak ma volával on. Jakub Kratochvíl

Juraj. Synonymum pre dobré srdce. Aký smutný paradox, že práve to ho opustilo. Dušu hojaci pozitívny kamarát po celé roky v našej spoločnej redakčnej kancelárii v .týždni. Aj pre neho sme tam, spolu s Robom Žitňanským a Peťom Bálikom, radi každý deň chodili - lebo tam bol Juraj. Vzdelaný, múdry, tolerantný, veselý. Strašne budeš chýbať. Fero Šebej

Je mi to strašne ľúto, s Jurajom odchádza slnečná strana našich životov a aj keď som vždy nezdieľal radostný čitateľský optimizmus, s akým písal o knižkách, vedel som, že patrí medzi literárnych vášnivcov, čítal toľko, akoby sa bál, že všetko nestihne, ale tú vášeň pre knížku som si uňho vychutnal, bola to pasia baviť sa s ním a s Ľubicou Schmarcovou v rozhlasovej kukani dve hodiny o lyrických smeroch dvadsiateho storočia; cez neho som sa zoznámil s hudbou Barucha Myersa, Jozefa Luptáka, Borisa Lenka, ale vídali sme sa aj pri kladení sviečok pred bránami východných panstiev, nikdy sa nedral do popredia, ale vždy bol pri tom; je mi strašne ľúto, že Ďuro zomrel, ale keď už to muselo byť, tak aspoň, že to bolo na Islande, v priezračnom vzduchu, v ktorom sa rodí obraz, zvuk a slovo našej imaginácie. Peter Zajac

V tejto chvíli veľkej bolesti spomínam na Juraja, na to, ako sme sa stretávali, keď ešte pracoval v Artfore, ako mi rozprával o knihách, čo čítal, a ja, vtedy redaktor kultúrnej rubriky v týždenníku Domino fórum, som mu povedal: „Tak nám niečo o tom napíš.“ Napísal. Juraj bol ten najvášnivejší hltač dobrých kníh, a keď o nich písal, neboli to recenzie v klasickom zmysle slova, ale pozoruhodné postrehy vnímavého čitateľa. Čo môže byť niekedy viac. Pred mesiacom sme s Martinom C. Putnom a s ním debatovali v Žiline v Nadácii Polis, Juraj ma viezol domov do Bratislavy a mali sme dve hodiny na výdatný rozhovor, k akému sme sa v hektickej Bratislave dostávali len ťažko. Netušil som, že je to náš posledný rozhovor od srdca k srdcu. Od môjho k Jurajovmu, od Jurajovho k môjmu. To jeho už nebije a to moje za ním smúti. Ján Štrasser

Roky sme sa obchádzali na ulici bez pozdravu, alebo len s letmým kývnutím hlavy. Nikdy som neveril ľuďom, ktorí o tvojej dobrosrdečnosti rozprávali hotové legendy. Kušnierik si možno myslel, že Bránik ho má v zuboch, a Bránik si myslel to isté. A takto to bežalo roky, až kým si jedného dňa v redakcii neprišiel priamo ku mne nerešpektujúc môj tupý sociálny autizmus a to dlhoročné nevyhlásené nepriateľstvo drzo nezrušil. Je tomu iba pár .týždňov a hoci neverím na osudové momenty a predzvesti, lebo smrť na také taľafatky kašle, som rád, že si to stihol a dnes píšem priateľovi. Opäť prineskoro. Predbehol si sa a asi si už nikdy nebudeme môcť vysvetliť, prečo sme sa na seba celé tie roky neusmievali a mračili sa, tváriac sa dôležito. Nemyslím, že toto tu čítaš a ani neverím, že sa odkiaľsi zhora dívaš. Jednoducho už nie si. Ale viem, že ak by to akýmsi zázrakom predsa šlo, stál by si pri tom okne z neba medzi prvými a čítal a díval sa. Umrieť na Islande, to už chce skutočne vytríbený zmysel pre pointu. Serie ma, že keď najbližšie umriem ja, nenapíšeš mi už, čo ťa tak strašne štvalo celé roky. Ak tam to okno predsa je.. Budem sa dívať tiež. Hoci ja zrejme v nebi neskončím. Ale budem tam mať aspoň jedného priateľa. Dobrú noc, Juraj. Rado Bránik

Juraja Kušnierika som si všimol Pod lampou, po boku Štefana Hríba. Krátko na to som si prečítal jeho recenziu na môj film Kruté radosti, v zápätí som natrafil na jeho reportáž z divadelného festivalu v Slovinsku a onedlho aj hudobného v Rakúsku. Keď som ho potom v nedeľu videl kázať v zhromaždení cirkvi bratskej, už som sa ani nečudoval. Bol to renesančný človek. Bude nám všetkým veľmi chýbať. Juraj Nvota

Jurajko drahý, celý deň si neviem pripustiť, že si sa zmenil na spomienku. Neviem sa zbaviť samovoľných obrazov, ktoré sa mi vynárajú. Ako sedíš pod stromom a s úžasnou životnou chuťou koštuješ trochu z každej dobroty na stole a človeku vychváliš do nesbies aj spackanú tortu. Ako sa potmehútsky usmievaš, keď počúvaš rozprávanie iných. Ako sa vďaka tebe stávajú i ťažké debaty láskavými. Ako v každom hľadáš dobro a napriek tomu vieš veci jasne pomenovať. Ako vášnivo rozprávaš o formuliach, zážitkoch z Ruska, nejakej knihe... Budeš nám tu obrovsky chýbať, lebo si do nás hlboko vrástol. Bol si tu vždy pre nás a my sme s tebou naivne počítali. Pri každom jednom stretnutí si mi povedal niečo pekné a vždy si našiel niečo, za čo si mi poďakoval. Ach, ako málo som ti to hovorila späť! Dúfam, že si vedel, ako veľa pre nás znamenáš. Určite by si sa len usmial a povedal: Ale, Zuzka milá... Zuzana Wienk

Pamätám si svoje posledné stretnutie s Jurajom. Pripravovali sme rozhovor. Veľmi dlho sme sa nevideli a ja som trošku Jurajovi zazlieval, že nemá čas prísť na moje koncerty. Hneď v úvode nášho rozhovoru ma "šokoval". Začal vymenúvať projekty, ktoré robím a rozprával o nich veľmi zanietene. Oceňoval ma a ospravedlňoval sa, že žiaľ nestíha na moje koncerty až tak často chodiť. Keď som sa ho spýtal, ako sa má a na čom práve robí, hneď bol veľmi osobný a priamy. Nechcelo sa mi od neho odísť a chcel som, aby sme sa stretávali častejšie... Taký bol Juraj. Vďaka Juraj! Ivan Šiller

Snažím sa nebyť poverčivý. Piatok 13. Roku Pána 2015 sa síce nezačal práve najlepšie: poslanci Smeru znemožnili rokovanie nášho parlamentného výboru o dôležitej veci a vzápätí súd rozhodol v záležitosti Pečnianskeho lesa v neprospech občanov Slovenska. Ale keďže podobné nepríjemnosti zažívame takmer každodenne, nepripisoval som ich na vrub tohto hrozivo - magického dátumu. Inak to bol krásny, teplý, slnečný deň, asi posledný v tomto neskorom babom lete. A keď som bez úhony prežil aj podvečernú cyklotúričku a zdravo unavený si ľahol do postele, hovoril som si: „tak dnes sa už vari nemôže nič zlého stať“. Až ráno som zistil, ako kruto som sa mýlil. Najskôr v prvých ranných správach tá šokujúca zvesť z Paríža a vzápätí tá menej šokujúca (lebo sme vedeli, že je to veľmi vážne), ale o to bolestnejšia a osobnejšia správa o Jurajovi. V živote som nebol na Islande a ani som nebol veľkým fanúšikom tamojšej hudby. Ani literárny vkus sme nemali s Jurajom identický. Na Pohode som bol iba raz, Pod lampou som sa objavil tuším len trikrát, na Cukrovú som zablúdil len z času na čas, s .týždňom mám dlhodobo nejednoznačné vzťahy, do hôr a na drevenice Juraj moc nechodil, a tak by sa mohlo zdať, že sme sa vlastne ani nemali veľmi kde stretnúť. Ale nie je tomu celkom tak a teraz, keď mu to už nemôžem povedať, si dvojnásobne uvedomujem, aký sme si boli hodnotovo a človečensky blízki. A nielen preto, že Lenka Kušnieriková a náš Kubo boli spolužiaci na Gymnáziu C.S. Lewisa a naša Majka M. ako „newyorská dopisovateľka .týždňa“ bola istý čas Jurajova kolegyňa. Apropo, spomínam si, že asi najviac času sme spolu strávili na stužkovej našich detí. Ako netanečníci sme si tam krátili čas intelektuálno – priateľskými debatami a vôbec sme neprotestovali, keď nás decká pred polnocou poslali domov, lebo sa chceli zabávať bez „starcov“. Stretávali sme sa na podujatiach na podporu slobody a demokracie. Občas sme pritom spoločne zapaľovali sviečky netušiac, že čoskoro, už bez Teba, budeme tú sviečku zapaľovať na Tvoju pamiatku. Viac ako bezprostredne sme v posledných rokoch komunikovali sprostredkovane: cez Michalovcov. Dôležitejšie ako množstvo spoločne stráveného času bolo to, že vždy, keď sme sa na chvíľu stretli, tak to bolo stretnutie priateľské, srdečné, pohodové. Nikdy sme sa neškriepili a som presvedčený, že ani poza chrbty neohovárali. Mal som pocit, že sa navzájom nenápadne podporujeme, rešpektujeme a vážime si to, čo ten druhý robí. Nemusíme si hovoriť, že na našom malom, závistlivom a rozhádanom Slovensku nie je takýto prajný vzťah dvoch verejne činných ľudí vôbec samozrejmosťou. Myslíme na Vás, dievčatá kušnierikovské i spoloční priatelia a ďakujem Vám za Vášho i nášho Juraja, ktorý naďalej žije a bude žiť v našich spomienkach – aj keď sviečky na Palisádach dávno dohoria. Maňo Huba (s rodinou)

Drahý Juraj, mal si dar zasiahnuť, rozvibrovať a ovplyvniť taký veľký priestor, že tu bez Teba ostalo obrovské prázdno. Asi preto, sa ho tak zúfalo snažíme zaplniť aspoň spomienkami. Mal si toľko nápadov a plánov, že ak ich budeme chcieť všetky zrealizovať, budeme mať mhohí čo robiť. Spomínam si na náš posledný telefonát, ktorý trval tak dlho, ako priemerná rozhlaslová relácia, akurát namiesto hudby tam znel Tvoj smiech. Už vtedy som ľutovala, že sme si ho nenahrali. Ďakujem Ti za inšpiráciu aj za všetky Tvoje zdanlivo jednoduché otázky – na niektoré z nich ešte stále hľadám odpoveď. Mária Ferenčuhová

Jurko Kušnierik.. keď som Ťa Jurko stretol, vždy si bol jurkokusnierik..nosil si väčšinou tričko s bielou vranou a usmieval si sa na hlupákov rovnako, ako na svojich blízkych priateľov. Neviem, kto Ťa v tejto smutnej krajine bude alternovať, ale ponuka vlastne neexistuje. V poslednej dobe mám pocit, že zomierajú tí, ktorí na tejto zemi nestihli dokončiť parádne plány a pritom ich vek na smrť je často nepravdepodobný. Odcestovať na obľúbený ostrov a tam zomrieť nie je obyčajný odchod z tohto sveta. Ani jurkokusnierik nebol obyčajný. Je nám doma z jeho odchodu veľmi veľmi smutno... Adriana a Juraj Kemka

Jurajko. Pán Boh si ťa povolal k sebe príliš skoro. Nečakane. Chýbaš mi. Chýbaš nám. Učíme sa žiť s obrovskou dierou v základoch našich životov. Vlado Michal

Najprv som bol prekvapený, že niekto ďalší miluje tú zvláštnu kombináciu dvoch fenoménov – jednu divnú severskú krajinu a jeden svojský festival. Potom som zistil, že je spojený aj s Artfórom. A potom ma už neprekvapilo nič. Niektoré miesta, udalosti, knihy a ľudia tvoria akýsi paralelný magický svet, ktorý je protipólom k banálnej každodennosti. V tom svete sa dejú veci, ktoré sú v bežnom svete nemysliteľné. Juraj tým svetom žil, vytváral ho, vylepšoval, a pomáhal otvárať ostatným. Jeho vášeň, charizma, komunikatívnosť, tvorivosť a smiech tu budú chýbať. Vždy, keď budem na Pohode, na Islande, v Artfóre či v Rádiu FM, tak sa budem - tak ako doteraz - mimovoľne obzerať, či tam nie je. A on tam bude. Juraj... ďakujem. Rado Masaryk

Juraj, ani už neviem, kde a kedy sme sa spoznali. Za tie roky to bolo akoby stále a všade. Bol si ako dobrá karta, "usmiaty žolík v tričku". Pasoval si v Artfóre medzi knihami, v redakcii .týždňa, na Pohode, v uliciach Bratislavy, v divadle, kine, galériách, na desiatkach tlačoviek, všade, kde sme sa stretli. Som rada, že sme si vždy stihli povedať, že sa radi vidíme. Písal si o mojej knihe Ako z cukru a povzbudzoval ma, že mám písať ďalej a viac. Len nedávno si bol aj v mojej relácii Fokus o umení a cestovaní na Devíne. Hovoril si o Islande, prečo ho máš tak rád. A naposledy sme sa videli na Divadelnej Nitre. Musel si však odísť skôr, lebo si mal toho zase inde, zase veľa. Juraj, odišiel si priskoro. A teraz chýbaš všade tam, kde si bol. Ťažko je Ťa zmeniť na spomienku, tak ešte chvíľu nie, dobre? Viem, že by si povedal "dobre". A usmial by si sa. Ako inak. Zuzana Golianová

Pre mňa bol Juraj zaradený v mojej kategórii najvzácnejšej: „začmudený bojovník v zákopoch kultúrnosti...“ V bubnovej paľbe komercie a nevkusu vždy vedel ratovať ranenú Kultúru. Toto bude veľmi chýbať... veľmi. Stanislav Vallo

Juraj... môj úplne prvý kolega. Keď si ma prvýkrát priviedol do tej artforáckej pivničky, myslela som si, že sme u Teba doma na návšteve. Mišo, Mlynko, Katka, Lydia... a potom naša maličká kancelária, kde sme sedávali s Papekom a Ninom a my dvaja sme sa striedali pri jednom stole. Papek v tom čase dookola počúval Rage Against the Machine a Nino vyrábal počítačové programy, ktorými urýchľoval kníhkupecké procesy, aby si vo voľnom čase, ktorý mu tak vznikol, mohol pripraviť obložený zeleninový tanier a s precíznosťou fajnšmekra z neho ujedať. Latku si nastavil vysoko – odvtedy som očakávala, že všetci moji kolegovia budú takí ako ty – priateľskí a bezprostrední – a že vlastne nebudeme iba spolupracovníci, ale aj priatelia. Spolu sme tvorili Inforum. Čítal si moje prvé recenzie. Ukazoval si mi, ako vybavuješ telefonáty a ako mám písať maily („nezabudni dať na koniec vždy ďakujem,“ zdôrazňoval si), nikdy si nemal pocit, že existuje nejaké tajomné know-how, ktoré si musíš držať pre seba, skúsenosti si odovzdával úplne prirodzene: trpezlivo a s radosťou. A popri tom sme sa veľa rozprávali. Potom si ma nakriatol na Domino fórum, vtedy, keď to ešte bol normálny časopis. A nakoniec prišiel .týždeň. Sedávali sme spolu do noci v Dome lodníkov a aj vďaka Tebe som sa cítila byť dôležitou súčasťou celku. Snobské postoje ti boli cudzie. Možno tomu pomáhal Tvoj zmysel pre humor, ktorý si bez váhania dokázal použiť aj proti sebe, a možno to bolo jednoducho nezlučiteľné s Tvojou láskavou povahou. Áno, aj ja som Ti neskôr spolu s inými potajomky vyčítala, že keď sa pre niečo nadchneš, stratíš kritický nadhľad a utrpí kvalita textu. Ale možno sme sa všetci mýlili, možno to bolo o tom, že Ty si vždy za všetkým videl predovšetkým ľudí – či už to bola kniha, koncert alebo divadelná hra – a tak si nám ukazoval, na čom v živote naozaj záleží. Moja posledná silná spomienka je spred roka, z Tvojej kázne v Kaplnke. Bol si dušou toho priestoru, svojský vlúdny "SBSkar", ktorý nikdy nikoho nevyhodil. V tej kázni si hovoril o láske a okrem Biblie si citoval aj Pavla Vilikovského, ktorého si mal rád. Čítal si z knižky Letmý sneh tým svojím príznačným hlbokánskym hlasom: „Láska je, keď niekto odchádza a ty máš pocit, že by si mu chcel niečo povedať. Cítiš, že je to čosi dôležité a naliehavé, hoci to navonok nemusí tak vyzerať, ale za svet si na to nevieš spomenúť, alebo si v časovej tiesni a nevieš napochytre vybrať z nepreberného množstva nikdy nevysloveného. No do poslednej chvíle sa nevzdávaš nádeje, a tak ideš odchádzajúceho vyprevadiť až k vlaku; neťaží sa ti postaviť sa do radu pri pokladni a obetovať šesťdesiat halierov za lístok na perón.“ A nejako tak sa cítim. Hromadím slová, premýšľam nad tým, čo som Ti nikdy nepovedala, ale akosi to stále nie je ono. Viem, bol si človek nádeje, hlboko prežitej dôvery v zmysel života a sveta, takže by si isto neschvaľoval, ak by som si teraz zúfala. Ale možno len dnes, možno iba na chvíľu pri pohľade na Tvojich takmer 5000 plačúcich facebookových priateľov a kamarátov: Ach, Juraj, čo si tu bez Teba počneme?! Kristína Uhlíková

Nespomínam si, že by som pána Kušnierika videla niekedy bez úsmevu na tvári. Zväčša sme sa stretali v divadle alebo na festivaloch, bol obklopený ľuďmi, so svojim príslovečným úsmevom na tvári a priam chytľavým optimizmom. Fascinoval ma, lebo vždy, keď sme sa bavili o tom, čo sme videli teraz alebo predtým, vyberal iba samé pozitíva. Pozeral sa na ľudí a na ich prácu s úctou. Vedel vycítiť ich zámer, poctivosť, s akou pristupovali k robote a výsledok potom už ani nebol pre neho tak dôležitý, bez ohľadu na to, ako dopadol. Ale nie preto ho divadelníci mali radi. Mali ho radi ako človeka. Aj ja som mu vždy posielala správy, kde sa čo chystá, lebo som vedela, že si spontánne vyberie to najlepšie a zastaví sa aspoň na chvíľku, poteší nás svojou prítomnosťou. A rozdá kúsok seba. Bude nám chýbať. Veľmi chýbať. Vladislava Fekete

AHOJ JURAJ! A ten druhý Juraj, Ty, alebo ja, vždy odpovedal rovnako. AHOJ JURAJ! Takto sme sa zdravili, telefonovali si, oslovovali sa v mailoch. Väčšinou pracovne, teda vlastne vždy, ale nie, akože sme v robote, ale pracovne, lebo nám bolo jasné, že aj v tomto sme sa našli a vôbec nejde o prácu, lebo by sme to robili aj vtedy, ak by to náhodou nebolo našim zamestnaním. Počúvali, čítali, dívali sa, premýšľali. V dikcii toho pozdravu a toho oslovenia bolo všetko. Okázalo dekoratívna a zároveň tichá, subtílna priazeň s malinkatým odtieňom ironizujúcej sebareflexie, o ktorej sme nikdy nehovorili, ale obaja sme vedeli, že tam je. Nebolo mi dožičené byť ti skutočným priateľom, neprehýrili sme spolu žiadnu noc, a čo je podstatne smutnejšie, neprehovorili sme ju, ale to už je jedno, lebo si umrel a už sa to nikdy nestane. Možno som si ťa vážil až príliš, možno som ťa až príliš rešpektoval a to mi teraz strašne vadí. Tvoja smrť je totiž mojou premárnenou šancou naozaj sa s tebou spriateliť a zároveň je smutným potvrdením toho, prečo sa tak nikdy nestalo. Bol si príliš dobrým človekom, pridobrým na mňa, srdečným, nesebeckým, spontánnym, radostným. Nikdy som nedostal možnosť uvidieť tvoju temnejšiu tvár, a že neverím, že si ju jednoducho nemal, ma znova usvedčuje z ľudskej malosti. Vidím, koľkým ľuďom si zomrel, vôbec nepochybujem o bolesti, ktorú cítia aj tý, čo ťa poznali len letmo, a samozrejme je mi to ľúto, smútim, ako len môže smútiť človek, ktorý ti nebol ozajstným priateľom, ale najviac mi prekáža, že si zomrel mne. Koľko naozaj spriaznených duší človek za život stretne? AHOJ JURAJ! Veľmi chcem veriť, že sa znova uvidíme, veľmi, veľmi, ale neviem, lebo teraz sa mi zdá, že musím skončiť na opačnej strane. Takže zbohom JURAJ, s Bohom, toto tu bez teba, je ešte viac Peklo a ak Neba niet, nič nemá zmysel. Teraz si neviem predstaviť žiadny uspokojivý spôsob, ako to tu ďalej bude bez teba pokračovať. Normálne veci, prax, týždeň, rádio FM, Pohoda, besedy, koncerty, na ktorých sme sa nestretli, len som zahliadol tvoju majestátnu siluetu a vedel som, že som správne. Ani o tomto sme vlastne nikdy nehovorili, ale ja tú desivú islandskú muziku znesiem vlastne len kvôli tomu, že si mi otvoril uši. A srdce. A dušu. Vďaka Juraj. VĎAKA, NIKDY NEZABUDNEM, ale nikdy si nezvyknem. Juro Malíček

Prvá správa o tebe Jurajko ma zastihla na letisku vo Viednu... že ťa operujú na Islande na srdce a že je to vážne. Veril som, túžil som, že to Jurajko dáš, že preto sa ti to stalo na Islande, že ti budú môcť práve tam pomôcť a že to zvládneš... Sledovali sme tvoj stav, modlili sa za teba a na Natáliu a Lenku. Dnes som v tejto hotelovej izbe v Billingse a správa o tvojom odchode ma zbavila slov. Jediné, čo viem teraz napísať je, že som nesmierne vďačný za tvoj život, že som ťa mohol tak dlho poznať, za všetky tvoje medvedie objatia, za tvoje úsmevy, moment keď sme sa rehotali tak, že nás boleli bruchá, keď si pozorne počúval, čo hovorím, keď som si vylieval srdce, alebo sa sťažoval na tiaž života. Neviem to však absorbovať do svojho vnútra, že ťa už neuvidím, že ťa nebudem počuť - "Ahoj Jožko, ako?" nebudem ti môcť odpovedať – "Ahoj Jurajko, a ty sa máš ako?"…Hľadal si v ľuďoch okolo seba to lepšie, a aj si o tom písal…preto sme ti často vyčítali, že nie si dosť kritický. Ty si však napriek tomu, že si miloval hudbu, slovo, umenie, kultúru a všade si chcel byť – mal radšej ľudí za tým všetkým. Vzťahy s nimi boli pre teba alfou i omegou. A hľadal si to, čo tým všetkým chcú komunikovať a povedať, hľadal si to lepšie v nich. Ďurko môj milý, verím, že sa znovu stretneme, čakaj nás tam, kde si. Všetko to, čo si tu zasial svojím životom, tu zostáva s nami. Vďaka za teba. Tvoj Jozef Lupták

Naše telefonáty o „klasike“ bývali obvykle krátke. „Juraj, chcel by som napísať...“ „Jasné, napíš. Napíš 5 000 znakov, bude to určite výborné, ale prosím Ťa, napíš to určite do utorka.“ A ja som sa potom veľmi snažil, aby to bolo výborné, on trpezlivo čakal a kým iní by prepadali zúfalstvu, dokázal si robiť láskavé žarty z toho, že žijem v inom časovom pásme. Pred dvoma týždňami vo štvrtok mi zatelefonoval a pozval ma do svojej relácie Slová_FM. Slová sa nahrávali v pondelok dopoludnia, vysielali sa v stredu, vtedy už bol na Islande. Smiali sme sa, lebo hneď v prvej vete povedal, že je utorok. Cestou z rozhlasu sme sa bavili o tom, že posledný Ecov román je nafigu, že Mediálna škola týždňa je fajn a že v .týždni vládnu pokoj a pohoda. Potom odkráčal do slnečného jesenného dňa a mne by ani vo sne nenapadlo, že to boli jeho „posledné slová“. Juraj chcel by som napísať, že „klasika“ dostala vďaka Tebe v .týždni veľkorysý priestor , veľkorysejší než inde. Že som nemal lepšieho editora svojich textov. Že sa mi páčil Tvoj autentický prístup k umeniu ako k „chlebu každodennému“. Počúvam Gombertovu omšu Media vita in morte sumus a stále si to, čo sa za tieto dva týždne stalo, neviem celkom zrovnať v hlave. Andrej Šuba

Ahoj Jurko, neviem, či som Ti niekedy povedala, ako ma vedeli potešiť Tvoje reakcie na moje články. Bol si ten najpozitívnejšie motivujúci styčný redaktor, akého som za roky publikovania zažila. Po provensálskej reportáži si mi napísal, že si pri nej dostal chuť na Francúzsko, na víno aj na operu. Určite si toho – a ešte veľa iných radostí – užívaš tam, kde teraz si. Len ma mrzí, že som Ti už nestihla porozprávať, ako to bolo so Šostakovičom, Ruskou Lady Macbeth a pamfletom Chaos miesto hudby. Tak Ti to hádam poviem potom, raz. Alebo možno v nebi čítate .týždeň? Michaela Mojžišová

Jurajova smrť je strašná najmä pre jeho rodinu, priateľov, ale je aj nevyčísliteľnou stratou pre ľudí, ktorí tu píšu, hrajú, vystavujú, tvoria. To zvedavé dobráčisko chcelo byť úplne pri všetkom a všade, počuť to, vidieť, čítať a následne podať správu, zväčša oslavnú, pochvalnú. Viackrát som sa ho ľahko, konverzačne pýtal, ako to môže, dnes tam, zajtra zasa úplne inde, prakticky stále niekde, no táto vyčerpávajúca misia ho skutočne bavila, možno najviac zo všetkého. Netuším, kto to bude robiť po ňom. Myslím, že nikto. Daniel Baláž

Na jar v zafajčenom Cafe Kút sme ja a moji kamaráti pri víne dve hodiny s otvorenými ústami počúvali Jurajovu súkromnú prednášku na tému Island. Práve sme sa tam chystali a Juraj bol náš najlepší človek – bol to jeho druhý domov, vydal o Islande knihu, jeho playlisty s islandskou hudbou mám opočúvané desaťkrát z každej strany. Juraj ale nebol klasický sprievodca – nedal nám faktografickú prednášku o tom, čo kde vidieť, ale ako to precítiť. Pomedzi riadky, príbehy, pikošky nám vydal správu o svojom svete – bohatom, hlbokom a usmiatom. Dávno sme sa nikto tak nenasmiali. Posledných päť dní, keď v reykjavíckej nemocnici bojoval o život, sa mi vidiac stovky ľudí, ktorí vysielali energiu, modlili sa, zaujímali o Juraja, v hlave popri iných často vynárala jedna myšlienka – ako dokáže jeden človek ovplyvniť toľko ľudí? Toľkým na ňom záležalo, ten hlas, že ho toľkí majú radi, musel počuť aj v umelom spánku. Juraj boj prehral, zomrel – predčasne, nepochopiteľne, ale krásne – na mieste, ktoré najviac miloval. Viacerí už nikdy nepomyslíme na Island bez toho, aby v tej spomienke nebol Juraj. A viacerí sme zatúžili viac sa mu podobať. Budeš nám chýbať, Juraj Kušnierik. Tomáš Ulej

Juraj, drahý Juraj... Odkedy sme sa prvýkrát spoznali, zmenilo sa toľko vecí. Pamätám si, ako brigádnička v Artfore som sa spýtala kolegov, kto je ten pán, čo sa tak strašne nahlas rehoce vždy, keď sem príde. Bol si to aj Ty, vďaka komu stojí Artforum. Tak veľmi toto miesto milujem. Chválil si každý jeden koláčik z kaviarne, že je najlepší na svete. Aj tie spečené, bol si taký dobrák. Málokto mohol vtedy tušiť, že rada píšem. Pamätám si, ako si mi strčil do ruky knihu a prinútil ma napísať prvú recenziu, dal mi priestor. Teraz som tu, síce nepíšem o knihách, ale píšem každý deň, splnil sa mi sen. Keď som mala pocit, že to nepôjde, písal si mi maily, aby som rýchlo niečo ďalšie spravila. Vážila som si Ťa. Hrialo ma pri srdci, keď si sa mi ozval v ťažkej chvíli, keď si ma za čokoľvek pochválil, keď som mohla počúvať Tvoje historky o svete. A keď som prišla do .týždňa, Vaša kancelária bola prvá v poradí, vítal ma úsmev za úsmevom. Už Ti nebudem môcť povedať o ničom, čo sa mi v budúcnosti podarí alebo nepodarí. Je to veľké prázdno. Ako ho naplniť? Ostávajú nám po Tebe ľudia, ktorých si veľmi ľúbil. Budeme tu pre nich, a Ty pre nás všade, kde sa aspoň trochu blysne dobro. Ďakujeme za všetko. Tímea Beck

Juro, we´ve known each other since September, 1988, and even though I moved back to Denmark in 1989 we´ve been staying connected and close. Sometimes 2 years passed before we saw each other, but it never mattered, it felt like it was yesterday! And every christmas evening since 1989 we have been talking on the phone. This coming christmas wont be the same without the joyful and loving greeting from Bratislava. Dearest friend, I am missing you so much all ready and it is not easy to accept that you wont be here any more, there was so much I wanted to do with you and talk with you about, still! I know that your loving spirit and your wonderful thinking will stay with me as an inspiration and my heart is filled with a warm gentle feeling when i think of you. Thank you for being a part of your life and thank you for being in my life - Have a safe journey. Jesper Egelund Pedersen

Juraj, až teraz mi došlo, že som možno nestretol srdečnejšieho človeka, ako si Ty. Želám ti požehnanie na ďalšej ceste Tvojho Života. Azda sa s Tebou ešte stretnem a teším sa na to. Maťo Gašparovič

Milý Juraj, v skutku si neviem predstaviť, ako slovenská hudobná scéna a celkovo kultúra na Slovensku bude naďalej bez teba fungovať. Ty si mal naozaj každého rád a každému si želal len to najlepšie. Často sme sa smiali, že nevieš na žiadnu kapelu napísať zlú recenziu, čo, samozrejme, každého tešilo a vedeli sme, že to myslíš úprimne. Ešte aj keď Zlokot skončil, písal si nám smsky z Talianska, ze si sa o tom dopočul, že Ťa to mrzí, ale každý koniec je nový začiatok a držíš nám palce. To si bol celý ty. Je mi strašne smutno, že Ťa už nestretnem na žiadnom koncerte. Ešte aj na koncerte Jaga Jazzist som mala pocit, že Ťa tam vidím. Keby si tu bol, určite by sme sa tam stretli a povedal by si, že to bol výborný koncert. Drž sa a vedz, že nám tu budeš veľmi chýbať. Stanka Apfelová

Je mi to úprimne ľúto. Juraja som osobne spoznala pred rokom, zavolal má po premiére Povstania, ktoré som robila v Divadle Arena do Slová FM. Som introvert a necítim sa veľmi uvoľnene pred mikrofónom. Nerada rozprávam. Ale keď pre mňa prišiel na vrátnicu, odzbrojil má dobrou náladou, pozitívnou energiou a úsmevom. Bol veľmi príjemný a ani som nevedela, ako ten rozhovor prebehol. Úplne som zabudla, že som v rádiu a mala som pocit, že sedím so sympatickým človekom s milou tvárou niekde na káve. Na nič sa nehral, na nič sa netváril, nebolo v ňom nič z pozérstva ani predstieraného záujmu. Zrazu mi to prišlo v našom prostredí plnom negativizmu a neustáleho nadávania na všetko ako niečo výnimočne. Bolo v ňom niečo detské, v dobrom slová zmysle, akási zvedavosť, túžba dozvedieť sa neustále niečo nové, prišiel mi ako taká čistá duša. Tá správa má zasiahla, šokovala. Doteraz mám odloženú sms, ktorú mi napísal po Povstaní. Neviem si predstaviť, keď si to čítam, že už nie je. Je to veľká strata, bude to tu bez neho smutnejšie. A bude chýbať veľa ľuďom. Želám veľa sily jeho najbližším, rodine, priateľom a kolegom. Sláva Daubnerová

Milý Juraj, po klávesnici mi padajú slzy a zároveň mám pred očami všetky naše stretnutia. Tvoj úsmev, ktorým si ma vždy povzbudil, mi bude nesmierne chýbať. Posledne sme sa stretli v Divadle Aréna a dohodli sme sa , že si už musíme dať stretnutie, kde sa porozprávame len tak, pri káve, o živote. Bohužiaľ sme boli obidvaja zaneprázdnení. Čakal si na taxík a ponúkol si mi, že ma zoberieš. Keď som ti ďakovala, povedal si: „Pre mňa je radosť, keď sme spolu aspoň takto v taxíku a máme čas na naše rozhovory. Budeš mi chýbať tak ako mnohým iným. PS: Ak tam hore stretneš Danku Šilanovú, pozdrav ju odo mňa. Denisa Havrľová

Ráno, keď zomrela Bety, bol si to Ty, kto mi potvrdil, že to – bohužiaľ – nie je omyl. Presne si pamätám ten moment, točila sa mi hlava, keď mi od Teba prišla tá správa. Musím len veriť, že si na lepšom mieste, že ste sa už s Bety opäť stretli a že toto všetko nie je úplne zbytočné...všetka tá bolesť z odchodov ľudí, ktorých sme mali radi. Mám ešte v inboxe od Teba odkaz, želanie k narodeninám, píšeš tam: veľa lásky, Nora milá! Tak si Ťa budem pamätať, láskavého a usmiateho, vždy s dobrou náladou. Lebo taký si bol, Juraj milý! Nora Remiárová

Ja ani neviem, či smiem niečo písať, lebo osobne sme sa nepoznali. Ja som však nadšene čítal Juriho články a nezabudnem na Pohodovú diskusiu s Islanďanmi. Vystupovať som ho videl najmä v Lampe, keď čítal divácke otázky a aj to stačilo nato, aby človek videl aspoň kúsok jeho povahy. Vždy pokojný, milý a pritom si udržal nadhľad nad vecou. Možno sa mýlim, ale takto si ho budem pamätať ako fanúšik a čitateľ. Samo Prílepok

Dragi Juraj, nikdy som nemyslela, ze ti takto budem pisat list. Vies Juraj, vdaka tvojej dovere si mne a mojej rodine daval pocit ze sme doma v Bratislave a ze v tejto krajne patrime. Tvoje objatia a usmevy vzdy prinasali radost za kazdym nasim stretnutim. Prvykrat ked si ma zavolal do tvojej relacie Slova_FM si ma nechal uviest tvoju relaciu v srbstine a neskor aj citat mojeho oblubeneho spisovatela Daniela Kiša takisto v srbstine a na to nikdy nezabudnem. Neskor ked som uz ja zacala mat relaciu a mala pochybnosti, prave Ty si mi hovoril, ze ake je to dobre a ze mam pokracovat a nebat sa slovenciny. Dakujem Juraj! Veril si v nas vsetkych a daval nam pocit, ze to, co robime v umeni, ma zmysel. A teraz si odisiel, a emocie a spomienky plavaju vo mne a slzy neviem zastavit. Dragi prijatelju, bola pocta ta poznat, a zostanes navzdy v nas ako clovek, ktory nas vital a vyprevadzal s usmevom a optimizmom. To prazdno po tebe, co zostalo, skusim naplnit laskou a optimizmom, pretoze ty by si to tak chcel. Vidimo se Juraj. S Laskou Olja Triaska Stefanovic s rodinou.

Nevie človek, čo skôr napísať. Ale nechcem sa vzdať tej možnosti... A tak iba stručne: Cítila som sa viac dobrým človekom, lebo si zdieľal hodnoty, v ktoré verím, viac som verila v ľudskosť, lebo si ju mal v sebe, na tvári,v úsmeve,v hlase aj v spôsobe rozprávania. Verila som v ľudí ako takých, v ich dobré srdcia, lebo si s niečím takým zrejme počítal ako so samozrejmosťou. Stačilo Ťa raz počúvať, a srdce mäklo a nádej vyrašila hlboko zvnútra. Nádej, že nie sme takí, ako sa často zdáme a že chceme byť lepší. Bol si a zostaneš inšpiráciou, či si to (skôr nie) plánoval, alebo to šlo samo. Neznámi ľudia, a nie ich je málo, verili pri tvojich slovách a spôsobe uvažovania v to lepšie v ľuďoch. To vôbec nie je málo. Zuzana Papáyová

Jurko, bol si ten najmilší, najoptimistickejší a najsrdečnejší Človek s veľkým Č, akého som poznala. Pamatám si, ako raz v zime, keď bola strašná chumelica a každý aspoň v duchu nadával na to počasie, si sa pozrel na chodbe v .týždni von balkónom a s úsmevom si povedal: „Veď je vonku krásne!" až som sa hanbila, že nevidím svet tak krásne ako ty. Ďakujem, že som ťa mohla spoznať, ďakujem, že som mala tú česť s tebou pracovať v .týždni takmer štyri roky a že aj potom, keď som prišla len na návštevu, si ma privítal tak vrúcne, a novým kolegom predstavil s nadšením, že som vaša Jarka, akoby som stále patrila do .týždňa. Cítila som sa výnimočná. Aj za ten pocit ďakujem. Ty si ho určite dával každému. Pretože si mal každého rád. Budeš tu chýbať. Odpočívaj v pokoji. Jarka (Doktorová) Račková

Nepoznali sme sa. Ani Vám nedokážeme tykať. A už určite nie teraz. Stretli sme sa dvakrát. Raz sme prehodili len pár slov po koncerte Pascal Pinon v Oblude. Druhýkrát sme sa, veľmi príjemne, porozprávali po Vašom premietaní Island Revisited v Artfóre. A len ste v nás umocnili túžbu cestovať, ísť na Island. Nie odísť, ale ísť, objavovať a vrátiť sa a rozprávať našim blízkym o tom všetkom videnom, zažitom, precítenom. Uznávam. Ľúbil som s Vami nesúhlasiť v hudobnom šmaku. Mali sme priesečníky, ale veľakrát som si len s nevôľou povzdychol. Jeden z posledných razov, čo sme Vás videli, bolo na boku javiska pri koncerte Ibeyi na Pohode. Ostane nám navždy v pamäti Váš spokojný úsmev a šťastný pohľad na javisko a do hľadiska.. Úprimnú sústrasť. Marcelka a Marek

Juraj, pred veľa (25?…je to možné?) rokmi si chodil ku nám na Partizánsku ulicu a učil našich synov slovenský jazyk. Dnes som oznámil synovi Danielovi v ďalekej Kanade, že si nám odišiel. Jeho reakcia bola, „Juraj bol mojím najlepším učiteľom." Bol si, ale nielen jemu…nám všetkým. Zbohom, Juraj. Allan Bussard

Juraj Kušnierik zomrel. Otvorili sa dvere na obrovskej sále. Tisíce ľudí povstalo zo svojich stoličiek, tlieskajú človeku, ktorý má vstúpiť. Sú šťastní, smejú sa a s radosťou vnímajú ako vchádza veľký muž v mikine. Juraj sa ukláňa na všetky strany, potlesk venovaný jeho životu neutícha. Zrazu zo zákulisia vykukne zvukár a pustí Ódu na radosť. Sálu naplnia pompézne zvuky mnohočlenného spevokolu. Juraj sa tvári šťastne, ale aj trochu rozpačito. Zrak zvukára sa stretne s jeho zrakom. Juraj pokrčí plecami, myslí si, že by mohlo znieť aj niečo iné, ale vzápätí súhlasne prikývne, nechce mu kaziť radosť. Potlesk neutícha. Nádej veľkonočného rána sa zmenila na istotu. Juraj zamyslene pokyvuje hlavou, ako pokyvujeme vtedy, keď všetko pochopíme. Ďakujeme za čitateľov a divákov a v duchu sa pripájame k ľuďom v sále. Rodina Moravčíková

Mám pocit, že človek nám môže byť veľmi blízky, aj keď ho osobne nepoznáme. Stačí, aby sme čítali jeho texty, počúvali ho v rádiu, na pódiách, v kníhkupectve. Dokonca si myslím, že nám môže byť tak blízky, že ho tak trocha berieme ako svoju rodinu. Dobre sa nám počúva/číta, cítime silný názorový prienik a častokrát nám ide príkladom. Verím, že Juraj Kušnierik bol takouto rodinou pre veľa ľudí. Pre mňa osobne to bol najobľúbenejší moderátor aj redaktor. Je to veľmi smutné, keď takýto človek odíde. Ale zároveň, keď odíde človek, ktorý rozdával lásku tak ako Juraj Kušnierik, je možno ten smútok o malú trošku menší. Lebo verím, že tá láska s nami ostane, bude v nás žiť ďalej. Petr Czepiec

It was my honor to spend time with Juraj here in the United States, through the Global Media Project. My role was to teach leadership and mentorship. Juraj didn’t need my help. He could have taught the class all by himself. That was the depth of his character, warmth and leadership. The Global Media Project chooses participants carefully. Still, in a room full of journalists of integrity and kindness, Juraj towered above all. I know they would all agree. His mere presence in the room made everyone feel more connected, more joyful and more willing to stretch our minds. I cannot begin to imagine the loss you are feeling. A bright light in our lives has gone out. But you know what Juraj would tell us - just keep shining, everyone, in his honor. Sincerely, Jill Geisler

Ja som Juraja osobne nepoznala, ale správa o jeho smrti ma hlboko zasiahla a po prečítaní všetkých doterajších slov, ktoré mu boli venované, tak mimoriadne láskavo, citlivo a úprimne, mi ostalo nesmierne ľúto, že som nemala to šťastie, poznať ho osobne - takého výnimočného a krásneho človeka... Na Jurajovu adresu hádam len toľko, že som si viac ako istá, že je mu už dobre, tam na tej druhej strane, ktorá je nám takou neznámou...a tiež verím v to, že Váš smútok, bude aj Jeho smútkom, a preto sa netrápte, ale s láskou na neho spomínajte! Lebo "milujúca myšlienka na priateľa je ako anjel poslaný Bohom, aby priniesol duši jeho požehnanie." Nina

Juraj, ja stále čakám na facebooku, že začneš písať o hroznom masakri v Paríži. Vždy si tak urobil. Vždy si reagoval na danú situáciu a v mojich očiach vždy správne, lebo si písal srdcom. Tým srdcom, ktoré malo v sebe toľko lásky, až to nevydržalo .... a toto je to čo ma veľmi mrzí. Čakám report z Rejkyaviku ... nepríde. Tak dobre teda odpúšťam ti, že nenapíšeš o týchto posledných udalostiach. Napíš nám teda z neba. Napíš report ako ti tam je, aká dobrá hudba okolo teba znie, akých úžasných ľudí si tam stretol a hlavne ... napíš že ti je tam nádherne. Mária Peťová

Z mojej prvej Pohody si okrem Fun Lovin´ Criminals pamätám ešte toho zavalitého pána smejúceho sa na všetky strany. Mal som vtedy sedemnásť rokov a bol to môj prvý kontakt s naozajstnou kultúrou, tvárou v tvár. Odvtedy som tohto pána videl ako zosobnenie toho dobrého, toho alternatívneho. Vedel som, že kde sa mihne, čo odporučí, bude stáť za moju pozornosť. Spojka s divákmi v televíznej Lampe či Metre. Rozhlasový spíker v relácii Bez Lampy_FM či vlastných Slovách_FM. Moderátor vlastného Pohodového stageu či propagátor Islandu, kníh... V Slovenskej kultúre po ňom ostane veľká diera, nie som si istý, či ju niekto adekvátne zacelí. Naposledy som ho naživo v éteri počul v krásnom rozhovore s Mišom Kaščákom a Matúšom Vallom a na dve hodiny som si povedal, že svet je v poriadku. Ľudskosť, anarchia v srdci, osobnosť. Aj keď sme sa osobne nepoznali, cítim potrebu zapáliť sviečku. Všetká česť, Juraj! Juraj Oriešek

Veľký človek veľkého objatia. Ďakujem Juraj. Maika Chudíková

Tak ako aj Vám, aj mne zmenil pán Kušnierik život a to o tom ani nevedel ani ma nepoznal. Najprv som poznala len jeho hlas v Rádiu FM v slovách_FM . Boli to krásne dve obohacujúce hodiny týždenne. Nemôžem tomu uveriť, že keď zapnem v stredu večer rádio nebude tam jeho upokojujúci hlas, ktorý ma objímal a vnášal novú nádej do života. Bol veľkou súčasťou môjho leta. Nielen kvôli Pohode, novinám ale čitala som knihy, ktoré spomínal v rádiu a počúvala záznamy Slová_FM na terase vonku. Život nás opäť dostal. Ďakujem pán Kušnierik. Diana Baginová

Je mi ťažko. Ahoj Juraj, píšem Ti tu, lebo nemám Ti to inak ako dať vedieť, azda si to prečítaš z neba – veľmi ma mrzí, že som sa Ti neozval skôr, ako sme sa predbežne pri náhodnom stretnutí dohodli pred časom a že sa už na tomto svete nestretneme a už viac nepozhovárame, ako sme plánovali. Je mi smutno. A ešte i z toho je mi smutno ľúto, ešte som chcel povedať napr. aj to, že som sa pred časom pokúsil zhudobniť jednu asi najobľúbenejšiu báseň jedného Tvojho i môjho veľmi obľúbeného básnika a urobil som tak pesničku, malo to byť prekvapenie pre radosť, tak ma naozaj veľmi smutne mrzí, že som sa neozval skôr, alebo aspoň Ti to neposlal. Myslím, že nielen ja, ale mnohí ľudia Ťa mali radi ako veľmi dobrého človeka. Ďakujem. Erik Markovič

Juraj Kušnierik nám zvestoval akú silu má vo svete láskavý humor, nádej, krása a kultúrnosť. Kým si to budeme pamätať dovtedy bude Juraj stále medzi nami. Zo smútkom a nehou, Elena Pätoprstá

Vážený pán Kušnierik, u nás na vidieku je zvykom chodiť na pohreby každému, kto odíde. Smútime spolu, aj keď vieme, že s veľkými stratami sa musí každý vysporiadať sám. Je ťažké slovami odpovedať na otázku, ako nám môže chýbať človek, ktorého sme osobne nikdy nestretli. Sú ľudia, ktorí sú príkladom už len svojou existenciou a postojmi. Prostredníctvom Vašich článkov ste nám odovzdávali to najlepšie zo seba, vnútorné pocity, názory, postrehy a myšlienky hodné vzdelanca renesančného typu. Dovolím si povedať, že vzťah skutočného novinára a čitateľa je výsostne ľudský a hlboký, pretože nás formujete a bezprostredne ovplyvňujete náš život. Po veľkých ľuďoch zostáva veľké prázdno a smrťou každého hodnotného človeka sme bližšie k tej vlastnej. Ďakujeme Vám za všetko. Vaša čitateľka Alica Balogová

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.redakcia .spoločnosť
.diskusia
.neprehliadnite