Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Dlhý blog o školstve

.ján Šefránek .spoločnosť

Načo to hovoríš druhýkrát?” - takto sformuloval môj vnuk Miško vo veku necelých troch rokov jednu z jeho zásad racionálnej komunkácie. Napriek tomu budem opakovať, čo už viacerí povedali veľakrát, veď slovenská debata o školstve a vzdelaní často odbieha mimo racionality.

Menej myslím na politický folklór. Napríklad: Vyhlásenie predsedu vlády Fica, že nemajú viac ako 5+2.2 %, a to je ich posledné slovo. Následne, o deň neskôr, čarovanie s číslami v podaní ministra financií Kažimíra, z čoho sa vykľul nárast o 11% (vzápätí  možno stúpli preferencie SMERu o 2%). Alebo nariekanie o tom, či majú vziať dôchodcom a sestričkám. Minister Čaplovič zas biedne platy začínajúcich učiteľov vyvažuje biednymi platmi mladých vedcov. Bývalý podpredseda vlády pre čosi také ako vedomostná spoločnosť: málo vedomostnej muziky za málo peňazí. Nemyslím ani na tance opozície, ktorej zodpovednosť za terajší stav školstva je nesporná. Človek neverí vlastným ušiam, keď poslankyňa Žitňanská, SDKÚ, vyčíta Smeru, že jeho minister neprišiel s pripraveným, okamžite realizovateľným programom reforiem. Zaujímavé, minister za SDKÚ Jurzyca prvý rok svojho pôsobenia zhodnotil tak, že sa orientoval.

Až dojímavé je hľadanie finančných rezerv rušením jednotriedok, cudne klopiac oči pred masívnym mrhaním aj v rezorte školstva. K tomu neskôr. 

Horšie je, že značná časť mediálnej diskusie rozoberá pseudotémy nadhodené politikmi.  Iná časť sa pohybuje mimo kľúčových problémov. Napríklad páni Beer, Oravec a Schutz tvrdili v Lampe, že teraz, keď treba šetriť, nie je vhodné, aby učitelia žiadali zvýšenie platov. Obávam sa, že títo páni a mnohí ďalší nerozumejú tomu, o čo ide. Ide o proporcie výdavkov tohoto štátu. Ide o to, že percento z HDP, určené na vzdelanie, je na Slovensku hanebne nízke. V konjunktúre i kríze, v čase, keď sa nemusí úzkostlivo šetriť i v čase, keď treba šetriť. A o to, že  následky takéhoto rozdeľovania verejných peňazí sú fatálne pre stav a budúcnosť Slovenska. 

Zrejme treba niektoré veci opakovať do omrzenia. Poďme teda k výdavkom slovenských vlád na vzdelanie, ku vzťahu politikov, médií a verejnosti ku vzdelaniu, k postaveniu slovenského  učiteľa a k námetom, ako zmeniť čo najrýchlejšie terajší stav. Často sa budem opierať o náhodné pozorovania a domnienky, budem ich uvádzať slovami ako “obávam sa”. Možno povedú k diskusii.

Výdavky slovenských vlád na vzdelanie

Podľa Eurostatu je Slovensko krajinou s najnižším percentom (vzhľadom na HDP) výdavkov na vzdelanie spomedzi 26 krajín Európskej únie (dáta z Luxemburska nie sú kompletné, preto beriem do úvahy iba dvadsaťšesťku) , sleduj http://epp.eurostat.ec.europa.eu.  Ide o najčerstvejšie dáta, ktorými Eurostat disponuje. Pochádzajú prevažne z rokov 2004 a 2009.

Výdavky celej EÚ boli v r. 2009 na úrovni 5.4% z HDP, na Slovensku je to 4.09%, na špičke je Dánsko s  8.72%. Pozoruhodné je Estónsko na úrovni 6.09%, aj Slovinsko 5.7%, Lotyšsko a Litva zhodne 5.64% môžu slúžiť ako vzor. Navyše, Slovensko je jednou z troch krajín, ktorých percento z HDP  v roku 2009 kleslo v porovnaní s rokom 2004. 

Podobný obraz dostaneme, ak berieme do úvahy našu pozíciu v rámci OECD alebo ak sa na výdavky Slovenska na vzdelanie pozrieme optikou podielu na štátnom rozpočte, pozri http://blog.etrend.sk/stanislav-boledovic.

I pri rezervovanom postoji k výpovednej sile štatistík a makroekonomických ukazovateľov každému zorientovanému občanovi Slovenska musí byť jasné, že uvedené čísla charakterizujú našu situáciu.

Aj naivného pozorovateľa – ako som ja - napadne, či za naším posledným miestom nie je povestných 30% “výpalného”, o ktorých čvirikajú vrabce. Predstavme si, že nejaký cicavec je prisatý na štátny rozpočet a súčasne štátny rozpočet schvaľuje. Pravdepodobne sa mu bude horšie sať zo školstva. Tam sa výdavky roztrúsia do množstva škôl, preto ich bude minimalizvať. Tým vôbec nechcem povedať, že sať nebude. Túto domnienku podporuje aj fakt, že Grécko, Španielsko a Taliansko sú pod úrovňou 5.4%. Postkomnistické štáty, okrem menovaných vyššie, tiež. Na druhej strane, popri Dánsku aj ďalšie severské štáty, tradične s nízkou úrovňou korupcie, sú vysoko nad úrovňou 5.4%: Nórsko 7.32%, Švédsko 7.26% a Fínsko 6.81%. 

Neviem sa ubrániť dojmu, že miera korupcie politických elít a celého štátneho mechanizmu by sa dala merať starostlivou analýzou výdavkov na vzdelanie. Samozrejme, chcelo by to detailnejšie a subtílnejšie skúmanie.

Politici si môžu dovoliť pestovanie chudokrvného školstva kvôli stavu verejnej mienky, úrovni médií a určite aj kvôli dlhoročnému nedostatočnému odporu nás, učiteľov i tej časti verejnosti, ktorej záleží na stave vzdelania.

Politici, verejná mienka a médiá

Obávam sa, že mnohí politici si o vzdelaní a školstve myslia približne toto: do školstva netreba veľa investovať - nikdy som sa v škole príliš nenamáhal, a kam som to dotiahol.

Ak by sme napríklad uverili poslancovi Matovičovi, že diplomovku napísal za 2 týždne na pláži, pomysleli by sme si a politik s nami, že do školy, ktorá tú diplomovku prijala, ozaj netreba investovať. Ak by sme mu neuverili, dospeli by sme k názoru, že politik s takými predstavami o absolvovaní vysokoškolského štúdia druhého stupňa netriviálnou odbornou prácou nemôže chápať potreby školstva.

Posuňme sa od politikov k verejnej mienke.  Náhodné pozorovania (od fyzických útokov na učiteľky až po prejavy pohŕdania poznaním) naznačujú, že  si na Slovensku dostatočne neceníme vzdelanie (ako hodnotu, nie ako papier).  Všimnem si teraz  prieskum verejnej mienky, ktorý uskutočnili  páni Kaščák,  Pupala (ďakujem za  sprístupnenie výsledkov) a Marchevský.  Pre smerovanie mojich úvah sú relevantné dve otázky z tohoto prieskumu.

Najprv k otázke “Ako sú podľa vás finančne ohodnotení učitelia a ostatní pedagogickí pracovníci pôsobiaci v slovenskom školstve?” Možné odpovede boli: ”1. zarábajú viac, ako sú terajšie finančné možnosti Slovenskej republiky, 2. zarábajú primerane terajším finančným možnostiam Slovenskej republiky, 3. zarábajú menej, ako sú terajšie finančné možnosti Slovenskej republiky, 4. neviem sa vyjadriť.”

Otázka spolu s možnými odpoveďami je sugestívna – respondentovi podsúva predpoklad, že stav odmeňovania slovenských učiteľov súvisí so súčasnými finančnými možnosťami (a nie s dlhodobým trendom financovania slovenského školstva alebo s pozíciou Slovenska v rámci EÚ).  Pri takto postavenej otázke nie je isté, či výsledky vypovedajú o stave verejnej mienky. Obávam sa však, že nie sú veľmi od veci. 

Je zarážajúce, že až 12% respondentov sa prikláňa k názoru, že učitelia zarábajú nad finančné možnosti Slovenskej republiky. Najviac respondentov, 45.2 %, považuje mzdové ohodnotenie učiteľov za primerané finančným možnostiam krajiny. Ako nedostatočné ho hodnotí 33.9% respondentov. Ostatní sa nevedeli vyjadiť.

Ak príjmeme, že mierou oceňovania nejakej profesie je odhad primeranej finančnej odmeny, odpovede na túto otázku pravdepdobne ukazujú, že značná časť populácie si cení učiteľské povolanie dosť nízko. Nič na tom nemení fakt, že respondenti prevažne považovali učiteľské povolanie za ťažké alebo skôr ťažšie. Veď, kto by sa otravoval s deckami.

Ďalšia zaujímavá otázka znela “Čo si myslíte, pomôže alebo nepomôže človeku vyššie vzdelanie k väčším životným šanciam a celkove k lepšiemu životu?”.

40.2% respondentov odpovedalo, že jednoznačne pomôže, podľa 44.4% skôr pomôže, ako nepomôže. Teda prevažná väčšina Slovákov vidí súvislosť medzi úrovňou vzdelania a kvalitou života, životnými šancami. Nehodnotím to ako jednoznačne kladné zistenie o stave verejnej mienky.  Jednou z možných interpretácií je: väčšina si uvedomuje, že papier o absolvovaní nejakej školy sa človeku veľmi zíde, nič sme sa však nedozvedeli o názoroch slovenskej verejnosti na hodnotu vzdelania. Po takom papieri zatúžil aj poslanec Figeľ, absolvent solídnej technickej školy (a mnoho ďalších noname slovenských politikov). Zatúžil po ňom napriek tomu, že ako eurokomisár s kompetenciou pre vzdelanie sa možno dozvedel, že v civilizovaných krajinách sú PhD študenti ťahúňmi vedeckého výskumu. 

Keď hovoríme o verejnej mienke a  médiách, zaujímavé je všimnúť si verejnú prezentáciu výsledkov spomínaného prieskumu. Uskutočnila sa v čase, keď učitelia štrajkovali za svoje požiadavky.  "Dá sa povedať, že tie požiadavky vo verejnosti nemajú oporu, lebo tá verejnosť je realistickejšia, ako sú samotní učitelia," povedal Branislav Pupala podľa správy agentúry SITA  zo 4.decembra 2012. A médiá vo svojich titulkoch bezmyšlienkovite opakovali prívlastok  (ne)realistický. Iba na okraj, moderátorka nemenovaného súkromného rádia správu o blížiacom sa jednodennom štrajku učiteľov komentovala tak, že budú mať o deň prázdnin viac.

O realistickej verejnosti by sa azda dalo hovoriť, keby prieskum zistil, že podľa verejnej mienky táto vláda (a žiadna iná slovenská vláda) nenavýši výrazne a dobrovoľne finančné prostredky pre školstvo.

Niektoré slovenské média spoluvytvárajú atmosféru, v ktorej je normálne považovať vzdelanie a školu za niečo takmer nepotrebné. V nemenovanom súkromnom rádiu moderátorka rozbehla debatu poslucháčov na tému, čo sa v škole učili a nikdy v živote to nepoužili. A naštartovala to príznačne - ona nikdy nevyužila, že sa učila o prvosienke jarnej. Vzápätí sa ozvala poslucháčka podobného typu, že ona nikdy v živote nevyužila skok cez kozu. Viac som sa o verejnej mienke nedozvedel, rádio som vypol. 

Uviedol som viacmenej náhodné príklady. Možno by stačilo povedať, že aj jediný fyzický útok na učiteľku hovorí o vážnej poruche vo verejnej mienke, aj jediný prejav negramotnosti v médiách je varovným signálom. 

Učiteľ

V ľudskom živote hrá často kľúčovú úlohu skvelý učiteľ. Slúži ako životný vzor, otvára obzory, inšpiruje životné cesty.

Žiaľ, vyzerá to tak, ako keby sme skvelých učiteľov už dlhodobo nechceli: odstraňovanie z politických dôvodov, degradácia vysokoškolskej prípravy učiteľov, nielen pri vzniku tzv. pedagogických inštitútov na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia. Sociálne postavenie a finančné odmeňovanie dostalo učiteľa v posledných desaťročiach pod úroveň priemeru celej populácie.

Kriticky dôležité je urobiť povolanie učiteľa príťažlivým pre mladých ľudí. Predovšetkým, nesmie byť bez šance v konkurenci oveľa lepšie platených povolaní. Okrem vyšších platov jeho príťažlivosť by zvýšila perspektíva budúcich pozitívnych zmien.  V školstve i v celej krajine.

Strednodobým cieľom 

v úsilí o zatraktívnenie učiteľského povolania môže byť napríklad dosiahnuť do roku 2018 verejné výdavky na vzdelanie vo výške 5.4% z HDP a zvýšiť platy učiteľov. Povedzme o tých 50%. (Aj vedeckým pracovníkom, pán minister. Slovensko sa  i vo výdavkoch na vedu pohybuje okolo dna EÚ.)

Kritický čitateľ namietne, že naliať zvýšené finančné prostriedky do súčasného školstva by bolo kontraproduktívne. Je pre to dosť argumentov. Stratégia najprv reforma, potom financie, sa však ukázala  neschodnou. Bez okamžitého zvýšenia platov učiteľov a bez perspektívy ich výrazného nárastu v dohľadnom čase sotva možno očakávať rozsiahlejší prílev špičkových mladých ľudí do školstva.

Bez zvýšenia učiteľských platov nemožno  dosiahnuť konkurenčý tlak na pozíciu učiteľa a na štúdium učiteľských zameraní. A bez tlaku konkurencie nemožno očakávať vyššiu kvalitu.

Medzi strednodobé ciele patrí aj výrazné zefektívnenie štátneho aparátu a siete centrálnych inštitúcií, redukcia ich kompetencií a aktivít. A, samozrejme, redukcia nákladov na ich (ne)fungovanie. K tomu neskôr.

Samozrejme, navýšenie financií a zefektívnenie hospodárenia s nimi musí ísť súbežne s tvorením jasnej, príťažlivej  a realizovateľnej  predstavy o školstve v budúcich desaťročiach. 

Môj text pokračuje tým, že budem argumentovať proti nihilistickému pohľadu na úroveň nášho školstva. Ďalej sa budem venovať námetom o rezervách v rezorte školstva.

Máme (aj) výborné školy, kvalitných učiteľov a skvelých študentov

Uvediem iba niekoľko náhodných príkladov. Som presvedčený, že ich možno takmer ľubovoľne rozširovať.

Mnoho pozitívnych a zaujímavých aktivít a dokumentov možno nájsť na www.infovek.sk  Hovoria minimálne o tom, že existujú učitelia, ochotní robiť viac, ako stráviť v triede nejaký počet hodín. Ja som narazil na  studnicu nápadov pani učiteľky Jaroslavy Koníčkovej zo ZŠ Litovská Osada, pozrieť môžete http://www.infovek.sk

Ďalšou stránkou je http://www.oskole.sk . Ak som dobre pochopil, sponzoruje ju Nadácia Orange s cieľom zmeniť spôsob vyučovania na ZŠ a SŠ. Obsahuje množstvo materiálov, ktoré vypracovali učitelia. Narazil som na materiály, ktorých autorkou je pani učiteľka Monika Andrejovská.  Zdôrazňujem, že nepoznám menované dámy a na uvedených stránkach možno nájsť desiatky, možno stovky ďalších mien. 

Ďalší priklad, na ACM súťaži univerzitných teamov v programovaní pred pár rokmi  bol trojčlenný team Oxfordsskej univerzity  vytvorený z troch absolventov slovenských gymnázií. Známe sú špičkové umiestnenia našich študentov na viacerých medzinárodných súťažiach a olympiádach v rôznych predmetoch.

Môj známy mi nedávno povedal, že  jeho dcéra, prváčka na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislve, tak obdivuje prednášky profesora Tomášku, že sa jej nechce odísť z posluchárne, keď prednáška skončí. 

Mám aj vlastnú skúsenosť. Moji študenti boli v rámci programu Erasmus na špičkovom zahraničnom pracovisku v oblasti, z ktorej robili dilomovky. Ich témy súviseli so záujmami toho pracoviska. Boli excelentní, pošli ďalších, napísal mi riaditeľ centra, ktoré ich prijalo.  Boli excelentní zásluhou dlhoročnej tradície matematických a informatických olympiád a korešpondenčných seminárov, zásluhou obetavej práce nadšencov, viacerých generácií učiteľov, ich študentov a budúcich učiteľov, generácií, podávajúcich si štafetový kolík starostlivosti o tieto vynikajúce prostredia. Chcem tu zdôrazniť dve dôležité črty – samoorganizáciu a tvorivú atmosféru komunity. Na nich treba stavať program reforiem.  

Nemožno však zastierať, že popri skvelých učiteľoch matematiky, o ktorých  bola reč vyššie, existuje mnoho hrozných učiteľov matematiky. Inak si neviem vieryhodne vysvetliť pozíciu slovenských žiakov v najnovšom PISA výskume. Správ o nekvalitných učiteľoch je veľa.

Pozitívne príklady hovoria o tom, že kontakt s poznaním prirodzene motivuje mnohých ľudí na Slovensku, dáva im energiu a nadšenie. Deje sa tak napriek zlému a podfinacnovanému systému. Treba vytvoriť systém, vďaka ktorému by väčšina našich škôl a učiteľov bola výborná a školy motivovali väčšinu talentovaných študentov. Prvoradé je vytvoriť podmienky pre príchod kvalitných učiteľov do škôl.

Odkiaľ kvalitní učitelia?

Predpokladajme, že otázka financií je vyriešená. I tak však treba riešiť dva vážne problémy.

Prvý je ľahší, ak nenarazíme na zlú vôľu. Mnohí potenciálni záujemci o učiteľské povolanie majú dobrú vysokoškolskú prípravu v odbore, ale nie sú považovaní za kvalifikovaných učiteľov v tom odbore. Dôvod je ten, že nemajú tzv. pedagogické minimum. Nechcem podceňovať znalosti zo  psychológie a pedagogiky, rozhodne ich však dnešný systém preceňuje a predovšetkým preceňuje prijatý formálny spôsob ich nadobudnutia.  

Kvalitný odborník, ktorý chce učiť, sa v typickom prípade sám vzdeláva, pozoruje reakcie svojich študentov a usiluje sa z nich poučiť. Je kontraproduktívne považovať za nekvalifikovaného učiteľa dobrého chemika, ktorý neskončil učiteľské štúdium, ale chce učiť. Jednou z dôležitých úloh je premyslieť a implementovať nový program celoživotného vzdelávania učiteľov. 

Ťažším problémom je  kvalitná vysokoškolská príprava budúcich pedagógov. Treba sa dôkladne pozrieť na vysoké školy, ktoré produkujú množstvo nezamestnaných a nedostatočne pripravených ľudí. Iba na okraj – množstvo financií, prideľovaných vysokým školám, závisí aj od počtu študenotv. Napríklad od toho, že nemenovaná univerzita s pochybnou povesťou má  aj 600 študentov politológie. Iste by bolo vhodné zaviesť nejakú penalizáciu za počty nezamestaných absolventov. 

Späť k vysokoškolskej príprave učiteľov. Stačí málo, ale skutočne dobrých fakúlt, pripravujúcich budúcich pedagógov. Zišla by sa prísna medzinárodná akreditácia v čo najkratšom čase a bez zbytočnej byrokracie.

Aké úspory?

Je zrejmé, že súbežne s navýšením prostriedkov na vzdelanie musí ísť razantné zefektívnenie rozdeľovania financií v rezorte školstva.

Začnime ministerstvom. Na jednom z protestov pred Úradom vlády ktorýsi z rečníkov povedal, že ministerstvo malo v roku 2000 niečo vyše 200 zaamestnancov a v roku 2012 už vyše 400. V rozpise štátneho rozpočtu na rok 2012 pre rezort školstva sa uvádza číslo 506 osôb v riadku počet zamestnancov - aparát ústredného orgánu. Fínsko je porovnateľne veľká krajina. Jeho ministerstvo vzdelávania a kultúry má 290 zamestnnccov, na úseku školstva a vedy ich pracuje 110. Za tieto údaje ďakujem pánu Timovi Halonenovi z fínskeho ministerstva.

Počet zamestnancov v tzv. rozpočtových organizáciách bez aparátu ústredného orgánu je podľa vyššie spomínaného rozpisu  neuveriteľných 11650. Chvíľu som rozmýšľal, či v tom nie sú zahrnutí aj zamestnanci verejných vysokých škôl, ale tých je podľa registra zamestancov vysokých škôl cca 14600. (Napokon, aj vysokých škôl je priveľa.) Na Slovensku máme, ak som dobre počítal na webe ministerstva, 27  rozpočtových a príspevkových organizácií. Fíni majú dve, The Finnish National Board of Education  a Organisation for International Mobility and Cooperation . Okrem toho majú niekoľko expertných komisií (Advisory Councils and Boards), pozostávajúcich z malého počtu externých odborníkov a málopočetného sekretariátu.

K počtu rozpočtových inštitúcií: na webe ministerstva sa uvádza Metodicko-pedagogické centrum.  Ja som zarátal 4 organizácie, pod tým názvom sa totiž skrýva Generálne riaditeľstvo MPC a 3 Regionálne pracoviská MPC. Generálna riaditeľka, kopa riaditeľov a námestníkov. Metóda zlučovania inštitúcií sa určite minie účinku, ak nebude sprevádzaná rušením mnohých aktivít a kompetencií ministerstva a centrálnych inštitúcií. Čím menej ich ostane, tým lepšie pre školstvo.

Okrem nerozumne veľkého počtu inštitúcií a ich pracovníkov treba spomenúť aj šafárenie s verejnými financiami. Blogy pána Farárika “Krasové oblasti rezortu školstva” a “Kde nie je, bude ešte menej” s veľkou pravdepodobnosťou poukazujú iba na vrchol ľadovca. Možno ich nájsť na http://fararik.blog.sme.sk. Nákup chlastu  za 1980 EUR (15 fliaš Karpatskej brandy, aby som nezabudol, Exclusive, 0.7 l, 40% v darčekovej drevenej krabici), ktorú zaplatilo Mnisterstvo školstva z verejných prostriedkov, hodnotím ako úbohosť.

Stálo by za to, keby sa niekto bližšie pozrel, ako sa na Slovensku využívajú európske peniaze.

Zmena teraz

Prezident Gašparovič v novoročnom prejave povedal, že treba pomáhať vláde. Je tu príležitosť pomôcť jej urobiť to, čo nedokáže sama. Potenciál protestného hnutia učiteľov a ich študentov,  jeho vytrvalé, radikálne a dôsledné pokračovanie môže viesť k  posunu.

Nepredpokladám, že bez vonkajšieho tlaku ho naprojektuje Rada ministra školstva pre systémové zmeny v školstve. Dôvodov mám viac. Spomeniem iba jeden – minister Čaplovič jasne povedal, že začínajúci učiteľ nebude mať o 4 až 5 rokov viac ako 650 EUR. (Prirátajme k 506 eurám odhad päťročnej inflácie.) Minister vysvetlill, že v krajinách, kde učitelia zarábajú viac, ide do školstva aj viac peňazí, pretože sú tam vyššie dane aj odvody. To je  zavádzanie. Slovensku ide iba o iné proporcie rozdeľovania verejných peňazí. Mimochodom, tam, kde sú vyššie dane a odvody, majú učitelia niekoľkotisícové platy.

Najdôležitejším krátkodobým cieľom je  dosiahnuť v priebehu niekoľkých týždňov podpis dokumentu o strednodobých  cieľoch (postupné zvyšovanie financií pre školstvo v tomto desaťročí, nárast učiteľských platov a radikálne obmedzenie počtu centrálnych inčtitúcií, ich kompetencií a aktivít).  Iste je veľa námetov na veci, ktoré možno riešiť v krátkom čase. Mezi inými aj otvorený trh učebníc, právo učiteľa slobodne voliť učebnice, zrušenie negatívnych následkov Mikolajových “reforiem” (od kreditov po zdeformované akreditačné kritériá).

V priebehu roka, dvoch  sformulovať program zmeny slovenského školstva a vzdelávacieho systému.  Mal by to byť program na niekoľko desaťročí. Fínsky úspešný príbeh sa neuskutočnil zo dňa na deň. Počiatky boli v sedemdesiatych rokoch minulého storočia a reforma postupovala uvážene, pomaly a pokojne. Bola a je založená na kvalitnej príprave a slušnom odmeňovaní učiteľov a na niekoľkých, povedzme, že filozofických, princípoch. Dnes sa môžu Fíni chváliť tým, že učiteľovanie je najpopulárnejšou profesiou pre mladých ľudí. (Viac o fínskom “zázraku” a o námetoch na dlhodobé ciele v budúcom blogu.)


Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite