Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Od katedry k vzťahu (očami študenta)

.dávid Laco .spoločnosť

Po predchádzajúcich dvoch príspevkoch, ktoré pojednávali o potrebe školy ako bezpečného sociálneho prostredia, tentoraz o celistvom záujme o mladých trochu inak – očami nedávneho stredoškoláka.

Mal som štrnásť rokov, keď ma brat, v tom čase gymnazista, zavolal na stretnutie vraj super klubu, po ktorom sa navyše zvykne hrávať futbal. „Jasné, idem,“ povedal som si, veď futbal (aj brata) som mal vždy rád. Tak sa stalo, že som sa ocitol v klubovni, trochu zatuchlo zaváňajúcej, no pre moje oči úplne famóznej miestnosti, ktorú si (aj vďaka iniciatíve prajného prostredia) v suteréne školy vypratala, vyčistila a vymaľovala partia dvadsiatich tínedžerov. Svoj klub nazvali Odkvap a spolu s dvoma súčasnými učiteľmi sa rozhodli pravidelne stretávať a rozprávať o svojich životoch. Ja som väčšinu z nich poznal len z videnia a tej vízii som celkom nerozumel, no kvôli futbalu a čoraz väčším sympatiám voči týmto ľuďom (špeciálne voči jednému dievčaťu) som zostal. A takto, aj vďaka bizarným motiváciám, sa v mojom živote odohral dôležitý moment – stal som sa súčasťou Odkvapu. Až po čase som si uvedomil, čo to pre mňa znamenalo. Objavil som čaro skupinového pozerania filmov, ‚blbnutia‘ v prírode a rozhovorov v malej skupinke. Pochopil som, že tých ostatných mám rád a že vzťahy s nimi sú výzvou pre moje názory, aj to, ako žijem. Boli to vzťahy s rovesníkmi, s ktorými sme sa naučili otvorene hovoriť o veciach a otázkach, ktoré sme žili. Ale boli to aj vzťahy s tými dvoma staršími kamarátmi, ktorí sa o nás a naše životy zaujímali a boli ochotní ich s nami v skupine či individuálne riešiť. Vďaka týmto ľuďom a ich postojom sme sa pomocou reálnych vzťahov mohli meniť a rásť. 

.face-to-face vzťahy?

Moja skúsenosť je viazaná na konkrétny čas, prostredie a ľudí, ale to, čo som si cez ňu osvojil, sa, myslím, týka mnohých iných kontextov a postojov. Je dôležité, že sa o ľudí okolo seba, špeciálne mladších, zaujímame, že si ich všímame, žijeme s nimi a kladieme im otázky. Že vytvárame prostredia a vzťahy, v ktorých môžu relatívne bezpečne hľadať samých seba, vo face-to-face namiesto facebookových vzťahoch, naozaj v tvárou v tvár, a nie ‚cez pohárik’, vrstvu mejkapu či spoza katedry. Táto snaha môže mať rôzne podoby. Pre niekoho to môže byť angažovanie sa v klube či aktivite podobnej Odkvapu, pre iného väčšie zameranie sa na konkrétny vzťah s jedným mladším kamarátom, žiakom, študentom, športovým zverencom, vnukom či synom. Pre učiteľov to môže znamenať, že sa okrem vlastného výkladu budú viac zaujímať o porozumenie študentom a ich otázky, alebo že im trochu viac otvoria dvere do kabinetov či vlastných životov. 



.problémy

Pre mnohých, špeciálne učiteľov, sú tieto veci náročné. Chcú si držať odstup alebo si myslia, že na hlbšie vzťahy so študentmi nemajú priestor, čas a energiu. Spoločnosť, obzvlášť zamestnávatelia, si také aktivity väčšinou nevážia a odmietavý postoj majú často aj študenti, ktorí niečo podobné nikdy nezažili, vzťahom so staršími nedôverujú a zo školy chcú po vyučovaní  ‚vypadnúť’ čo najskôr. Učitelia majú poobede často plné ruky administratívnych povinností, musia opravovať testy či úlohy, pripravovať hodiny, a v nejednom prípade sa, žiaľ, aj ponáhľať inam – do druhého zamestnania. Záujem o študenta, vzťah s ním a snaha o jeho celistvý rast, napríklad cez neformálne vzdelávanie, sú často veci, pri ktorých sa (na rozdiel od polročného testu z matematiky) ťažko meria a kontroluje výsledok vynaloženého úsilia. Stojí to teda za to?



.dôležitosť a nákazlivosť prístupu

Všetci potrebujeme, aby sa o nás niekto zaujímal, aby mu na nás záležalo. Cez vzťahy sa učíme, vo vzťahoch rastieme. Preto, keď o niekoho mladšieho prejavíme záujem, či už  otázkou, vzťahom alebo pozvaním do bezpečného prostredia, ponúkame mu tým šancu lepšie spoznať a všímať si seba, druhých a svet. Pravdepodobne sa stane, že mnohí takú ponuku odmietnu, lebo nie sú schopní prijať záväzok, ochotní meniť sa, a predstava vzťahu so staršou osobou (nebodaj učiteľom) im pripadá prinajmenšom divná, ak nie odpudivá. Popri týchto ľuďoch sa však hádam nájdu aj takí, ktorí do toho pôjdu. Tí si možno potom po čase uvedomia, aké fajn, ale najmä dôležité to bolo, ako vďaka tomu podrástli a rozkvitli. Čo viac, možno sa tým prístupom ‚nakazia’, svoj pohľad upriamia od seba na druhých, a sami začnú robiť podobné veci alebo jednoducho žiť vzťahy s mladšími. Tak sa stalo, že ľudia z Odkvapu boli spolu s učiteľmi pri vzniku ďalších podobných klubov na škole, viedli a vedú športové aktivity, spevokoly a detské tábory. Tak sa stalo, že 18-roční chalani, s ktorými sa roky rozprávam, sa teraz angažujú a stretávajú s ich mladšími spolužiakmi zo školy. Preto, aj keď všetci odrastáme zo strednej a presúvame sa na výšku či do zamestnaní, štafetu postupne preberajú ďalšie minigenerácie, ktoré zase ovplyvňujú tých, čo prídu po nich.

Aj z týchto dôvodov som rád, že to pred tými šiestimi rokmi s nami ‚mlaďasmi’ tí dvaja starší ‚odkvapáci’ skúsili. Že sa o nás napriek vyššie uvedeným problémom zaujímali a na úkor voľného času nám ponúkli priestor, v ktorom sme mohli rásť. Popri spoločenských a prírodných vedách nám ponúkli hodnoty a vzťahy. Som im vďačný za to, že nás nenaprogramovali ako stroje, ale nechali nás klásť si vlastné otázky a zdôrazňovali záväzok a zodpovednosť voči sebe a ostatným. Myslím, že keby viac z nás, učiteľov aj ‚neučiteľov’, skúsilo niečo podobné, tak by sme v supermarketoch, v zamestnaniach, aj vo vlastných obývačkách mohli nájsť trochu zrelších, zaujímavejších a všímavejších ľudí. Treba však preto niečo urobiť.



Autor je absolvent Bilingválneho gymnázia C. S. Lewisa a študent psychológie a biznisu na The University of Edinburgh


Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite