Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Viac peňazí na vzdelávanie?

.martin Kríž .spoločnosť

Zvýšenie objemu verejných peňazí určených na vzdelávanie je nutnou, nie však dostačujúcou podmienkou podstatného zvýšenia kvality vzdelávania na Slovensku.

Pri súčasnom objeme verejných peňazí vydávaných na vzdelávanie sa výrazný kvalitatívny posun nepodarí dosiahnuť. Je však pravda, že naliať peniaze do “krasových oblastí” je zbytočné. Dodatočné peniaze treba do školstva poslať až vtedy, keď tie súčasné budú efektívne využité. Treba ich správne nasmerovať a účelne rozdeľovať.

Sústreďme sa na niekoľko kľúčových otázok:

1. Prečo treba dať na vzdelávanie viac verejných peňazí?

2. Kam by mali byť peniaze na vzdelávanie nasmerované?

3. Kde by mohli byť vnútorné zdroje rezortu školstva?

4. Ako by mali byť peniaze na vzdelávanie rozdeľované?

1. Prečo treba dať na vzdelávanie viac verejných peňazí?

Podľa štúdie McKinsie & Company dosahujeme vo vzdelávaní „dobré výsledky“ za 2-3 tisíc dolárov ročne na žiaka, v prepočte na paritu kúpnej sily. Za tieto peniaze to dokážu lepšie iba Chorváti – aj oni sú však v úrovni „dobré výsledky“. „Veľmi dobré výsledky“ dosahujú najlacnejšie Južná Kórea a Estónsko – stojí ich to z verejných zdrojov v prepočte na paritu kúpnej sily 4-5 tisíc dolárov na žiaka ročne. (Uvedené údaje je možné vidieť v štúdii v grafike na str. 15.) Ak sa teda chceme posunúť v kvalite vyššie, treba zvýšiť výdavky niekde v rozmedzí 33% – 150%. Ak to neurobíme, potom sa môže stať jedna z dvoch vecí:

a) nezvýši sa kvalita výsledkov nášho vzdelávania na úroveň “veľmi dobré”, alebo

b) kvalita vzdelávania sa zvýši, ale budú to musieť zaplatiť súkromné zdroje (rodičia, sponzori) – v tom prípade sa však pravdepodobne výrazne zväčší počet detí a mladých ľudí, ktorí nedostanú kvalitné vzdelanie z dôvodu socio-ekonomického statusu svojej rodiny.

Ak teda  z verejných zdrojov naozaj nemožno dať na vzdelávanie viac peňazí (ak sú priority verejných rozpočtov nastavené optimálne), potom by sme mali ako rodičia vedieť, čo z toho vyplýva. Zo štátnych normatívov naše deti nebudú môcť mať rovnako dobré vzdelávacie výsledky ako deti v Estónsku, Južnej Kórei, Singapure, či vo Fínsku. Ak ich chceme, budeme musieť zaplatiť z našich súkromných peňazí. Budeme sa musieť každý rok vzdať – oproti rodinám v Estónsku – spotreby v hodnote toho, čo sa dá vo svete kúpiť za 1 až 3 tisíc amerických dolárov. Aj keby naši učitelia robili v súčasných podmienkach svoju  prácu ešte lepšie ako ju robia dnes (napríklad tak, ako ich kolegovia v Chorvátsku), kvalita výsledkov sa môže zvýšiť iba trochu. Nikto na svete za súčasné peniaze nedokáže dosiahnuť výrazne lepšie výsledky.

2. Kam by mali byť peniaze na vzdelávanie nasmerované?

Predstavme si, že tie peniaze do vzdelávania dostaneme. Je jedno, či z verejných alebo súkromných zdrojov. Mali by sme si dať pozor, do čoho ich budeme investovať. Lebo napríklad Kuvajtu nestačí ani 5-6 tisíc dolárov na žiaka ročne, aby sa dostali z úrovne “biedne výsledky” na úroveň “slušné výsledky”. McKinsey & Company vo svojej štúdii konštatujú, že pri posune vzdelávacích systémov z jednej úrovne na vyššiu nie je vhodné používať vždy rovnaké nástroje. Inak povedané, ak sa Kuvajt chce posunúť na vyššiu úroveň, musí robiť niečo iné ako Slovensko, ktoré je už dnes o dve úrovne vyššie. A Slovensko sa nemôže chcieť hneď podobať Fínsku – to si môže dovoliť Singapur, pretože už dnes je o úroveň vyššie ako Slovensko. Pre Slovensko by bolo fajn zájsť po inšpiráciu do Južnej Kórei, Estónska alebo do Singapuru.

Našťastie, nemusíme tam ísť osobne. Autori štúdie hovoria, čo bolo potrebné urobiť, aby sa krajina posunula z úrovne “dobré výsledky” na “veľmi dobré výsledky” – teda presne tak, ako sa potrebuje posunúť Slovensko. Čo myslíte, treba robiť rebríčky škôl na základe striktne merateľných dát? Je kľúčovým problémom informačná nerovnosť? Treba inšpekciu, ktorá bude sledovať, či školy robia to, čo majú robiť? Žiadne z týchto opatrení nie je na našej úrovni na škodu – ale vyššie nás to neposunie. Čo sú teda kľúčové faktory posunu? Zvýšenie profesionálnej kvality učiteľov – nových, rovnako ako tých, ktorí už sú v praxi. A presun rozhodovacích právomocí na úroveň školy. Píše sa o tom v štúdii na strane 28.

Inšpekcia by teda nemala sledovať, či škola dobre plní štátne vzdelávacie ciele a postupy. Štátnou politikou by malo byť, aby si školy dokázali stanoviť vlastné ciele, dosiahnuť ich vlastnými postupmi a vyhodnotiť, ako sa im darí. Učitelia by sa mali zmeniť z vykonávateľov centrálnych pokynov na spolutvorcov cieľov, mali by byť schopní zvoliť vhodný obsah, majstrovsky využívať rôzne metódy a kriticky zhodnotiť nielen prácu žiakov, ale aj tú vlastnú. A v neposlednom rade – pracovať v tíme. Peniaze určené na vzdelávanie by teda čoraz viac mali smerovať k učiteľom a k tým, ktorí učiteľom pomáhajú sa zlepšovať a prispôsobovať novým úlohám. A čoraz menej by mali smerovať k tvorcom štátnych politík, regulátorom, meračom, zberateľom dát.

3. Kde by mohli byť vnútorné zdroje rezortu školstva?

Finančné toky v školstve sú veľmi zložité a komplikované. Prvým krokom k efektivite by mohlo byť ich napriamenie. Na prenesené kompetencie hoci aj priamo z ministerstva financií do škôl. Každý medzičlánok, cez ktorý peniaze pretekajú, totiž nejaké peniaze odčerpá – už len preto, aby zaplatil svoju sprostredkovateľskú činnosť.

Stálo by za to prehodnotiť všetky centrálne vzdelávacie politiky.Pedagogicko-organizačné pokyny vydávané ministerstvom školstva pre každý školský rok obsahujú desiatky vládnych koncepcií a programov, ktoré sa vraj majú prejaviť v školskom vyučovaní. Často sa však prejavia len v pedagogickej dokumentácii a v ministerských odpočtoch – a ťažko sa ubrániť dojmu, že to je napokon lepšie, ako keby sa naozaj prejavili v triedach. Zrušenie väčšiny z nich by prinajmenšom ušetrilo niekoľko pracovných miest v rezorte.

Takisto otázna je existencia niektorých priamo riadených organizácií ministerstva. Aký negatívny vplyv na výkon rezortu by malo napríklad zrušenie Domu speváckeho zboru slovenských učiteľov v Trenčianskych Tepliciach? Dovolím si tvrdiť, že žiadny.

Iné inštitúcie, najmä tie, ktoré tvoria štátne politiky, by mohli byť nahradené malým koordinačným útvarom priamo na ministerstve školstva. Úlohou tohto útvaru by bolo sledovať vývoj vo vzdelávaní a určovať, aké štátne politiky a podporné projekty je skutočne potrebné realizovať. Samotné projekty – výskumné, rozvojové, podporné – by potom mohli na báze štátnych grantov realizovať rôzne inštitúcie: univerzity, think-tanky, neziskové organizácie, možno aj firmy s patričnou odbornou kapacitou. Bolo by to určite lacnejšie ako platiť stálych zamestnancov a kamenné sídla inštitúcií. Zároveň množstvo drobných úloh, ktoré tieto inštitúcie plnia, by sa ukázali ako nie nevyhnutné a postupne by zanikli – medzi iným aj vyššie spomínané “odpočtovanie” rôznych papierových koncepcií, či “odporúčacie doložky” ku knihám ako “Poprad v starých fotografiách”. (Bez odporúčacej doložky by sa táto kniha podľa dnešných predpisov nemohla na vyučovaní vôbec používať.) Navyše, ako bolo opísané v predošlom bode, peniaze by mali tiecť radšej do učiteľov a ich podpory, nie k tvorcom centrálnych politík.

Aj podpora a vzdelávanie učiteľov však môžu byť financované úplne inak, ako dnes. Dnes totiž financujeme poskytovateľov služieb – vydavateľstvá učebníc (najčastejšie iba jednej z každého druhu) a metodicko-pedagogické centrum. Učiteľ je potom odkázaný využívať tie služby, ktoré sa rozhodlo financovať ministerstvo – a nie tie, ktoré si vybral on sám alebo riaditeľ jeho školy. V predchádzajúcom bode sme sa však dozvedeli, že je potrebné preniesť kompetencie na školy. Nuž teda, nech si vzdelávanie a učebnice vyberú sami učitelia. Snáď sú natoľko múdri, aby to zvládli. Peniaze na tieto činnosti by potom mali putovať opäť priamo do škôl a školy by sa rozhodli, od koho si kúpia učebnice a vzdelávacie kurzy. Ak sa učitelia rozhodnú, že si nekúpia učebnicu od žiadneho vydavateľstva, ale vytvoria si svoje materiály – prečo by nemohli za to dostať od svojho riaditeľa spravodlivú odmenu? Ak je v niektorej zborovni odborník, ktorý je schopný ponúknuť porovnateľné alebo lepšie metodické materiály či vzdelávacie kurzy pre svojich kolegov, ako dnes dostávajú v špecializovanej inštitúcii – prečo by nemohol dostať spravodlivú odmenu? Prečo by sa učitelia nemohli ďalej vzdelávať na univerzitách alebo u neverejných poskytovateľov? Prečo by vzdelávanie učiteľov nemohli organizovať vydavateľstvá, aby sa učitelia dozvedeli priamo od autorov učebníc, aký bol ich autorský zámer a aký potenciál v sebe učebnica skrýva? A štátne metodicko-pedagogické centrum? Bude mať toľko peňazí, koľko kvalitných vzdelávaní dokáže školám ponúknuť.

4. Ako by mali byť peniaze na vzdelávanie rozdeľované?

Dnes sa často hovorí, že financovanie na žiaka spôsobilo v školstve priam katastrofu. Je to pravda, aj nie je. Princíp je totiž správny – štát by mal financovať vzdelávanie žiaka, a nie inštitúciu, ktorá ho poskytuje. Je to analógia so vzdelávaním učiteľov, ako bolo opísané vyššie. Situácia je však často naozaj zlá a školy sa doslova naháňajú aj za tými žiakmi, ktorí sa na ich školy vôbec nehodia. Na príčine však nie je princíp, ale jeho deformácie. Po prvé, nemôžete chcieť mercedes za cenu trabanta. Normatív je jednoducho nízky, o tom sme už písali v prvom bode. Po druhé, nemôžeme  predsa financovať vzdelávanie druháka v jednej škole inou sumou ako vzdelávanie druhákov v inej škole. Tým, že normatívy na žiaka sú tým vyššie, čím menšia je škola, sme vlastne ustúpili od princípu, že financujeme vzdelávanie žiakov – a začali sme zvýšenými normatívmi predsa len financovať poskytovateľov. Najčastejšie tých, ktorí nedokázali alebo nechceli prežiť na základe toho, že dokážu prilákať dostatočný počet žiakov.

Často sa hovorí o tom, že to tak musí byť kvôli koncovým dedinám, ktoré po zrušení školy vymrú. Je to naozaj tak? Hlavné mesto Bratislava má rozlohu 367,6 km² a je tu hustá sieť hromadnej dopravy. Predsa je tu však 17 škôl s počtom žiakov do 150. Aká malá obec by zanikla ich zrušením? Naopak, okres Gelnica má rozlohu 584,4 km², verejná doprava je riedka, niektorým obciam naozaj hrozí zánik a možno ich považovať za koncové. A je tu iba 5 škôl s počtom žiakov do 150. Uvedené údaje je možné overiť tu, tu a tu. Udržať školy v koncových dedinách je idea hodná serióznej úvahy. Zvýšenie normatívu malým školám však tento problém rieši až v druhom rade a má priveľké externality. Jednou z nich je napríklad to, že na stredných školách máme dvakrát toľko stoličiek, ako je žiakov v končiacom ročníku. Pri spravodlivom rozdelení normatívov by jednoducho slabo obsadené školy museli ísť z kola von. A to sme vlastne odhalili ďalšie vnútorné rezervy systému.

Dôležité upozornenie na záver

Tento blog nemá za cieľ kritizovať alebo chváliť akúkoľvek politickú stranu alebo politika. Ak má politický rozmer, tak len preto, že politika je o správe vecí verejných – a na tých mi ako angažovanému občanovi jednoducho záleží. Celý svoj profesionálny život venujem vzdelávaniu a nie je mi jedno, čo sa s ním už roky deje. Mojím cieľom nebolo navrhovať konkrétne postupy, ako vyriešiť konkrétne problémy. Chcel som len ukázať možný smer uvažovania – ako by sme sa mohli na problémy pozerať a k akému stavu vecí by sme mohli dospieť. Píšem o tom, ČO by stálo za úvahu a mohlo by byť podľa môjho osobného názoru prospešné pre žiakov, učiteľov, rodičov – a napokon pre Slovensko. Nepíšem o tom AKO sa k opísanému stavu dopracovať. Na to jeden človek a jeden blog nestačí.

Zdroj: martinkriz.sk

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite