akoby sme boli hobiti skrytí za hradbou hôr na pokraji mapy, žijúci si svoje malé a bezvýznamné životy, v ktorých je najväčším dobrom pivo a oslava hojnej žatvy. Svet akiste existuje, veď z neho vysielajú správy, ale nie je natoľko zaujímavý, ako možnosť nenávidieť vlastného suseda.
Mnohí slovenskí intelektuáli sa dívajú na Prahu so závistlivou poznámkou: „Kiežby sme aj my mali svojich demokratických hrdinov.“ A keďže ich nenachádzame, prenechávame tento priestor silám demokracii veľmi vzdialeným. Potom sa hlasno čudujeme, keď sa páni chodia klaňať v tom horšom prípade Gustávovi Husákovi a v tom absolútne neznesiteľnom Jozefovi Tisovi.
Máme prihlúply zvyk hľadať ďalekohľadom to, čo by sme mali hľadať lupou. Zabudli sme na Jozefa Leváka, ktorý si vo Zvolene ľahol v 1968 pod okupačný tank. Zabudli sme na Michala Levčíka, ktorý sa v roku 1969 v Košiciach upálil po vzore Jana Palacha. Zabudli sme na Marcela Strýka. No pokiaľ má mať Slovensko ako také nádej, musíme ich znovu objaviť pre generáciu narodenú nie po roku 1989, ale po roku 2009, ktorá bude mať čoskoro 18 rokov.
Keď myslím na Marcela Strýka, nemyslím na to, že sa stal mojím hrdinom, pretože je Košičan a môj otec s ním chodil na základnú školu. Myslím na to, že ponúka Slovensku to, čo mu tak zúfalo chýba – étos.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.