reprezentačný portrét Roberta Fica je v zlatom ráme. Je socialistickorealistický, tak ako je socialistickorealistický v „podobe života samého“ Robert Fico, ktorý sa pozerá do fotoaparátu en face, tvárou v tvár. Na tej tvári má zmeravený úsmev so štrbinkami očí, na lícach sa mu začínajú zberať vrásky a faldy, začína sa črtať podbradok. Fico má modré sako, modrú prúžkovanú kravatu, bielu košeľu.
K Ficovmu portrétu patrí aj jeho záľuba v zlate. Menovite vo vietnamskej zlatej vani.
CAPELLA HOTEL HANOI
O zlatej vani z Hanoja vieme od Roberta Fica len to, že nebol ani 14 dní vo Vietname, ani 14 dní v Hanoji: „Ako býva zvykom na mojich zahraničných cestách, zahraniční partneri vedia o mojej prítomnosti a vždy ma pozývajú na nejaké neformálne stretnutia. Toto sa stalo aj na konci môjho pobytu, keď som bol pozvaný do Hanoja. Vietnamská strana zabezpečovala dopravnú logistiku, bezpečnosť a miesto rokovania, ktoré bolo spojené aj s jedlom a hotelom, ktorý je dnes predmetom takého obrovského záujmu.“ To zlatú vaňu nepotvrdzuje ani nevyvracia.
Niečo o ruskej byzantínskej záľube v zlate vieme od sovietskeho disidenta Siňavského. Nehovorí síce o zlatej vani, ale o klozete z čistého zlata, ktorý sľuboval sovietskym ľuďom Lenin. Je to ten istý klozet, na ktorom sedel na výstave o socialistickom realizme v Slovenskej národnej galérii Július Jakoby, a tá istá doska, ktorú zvelebil Viliam Marčok, keď písal o tom, ako bard socialistického realizmu Daniel Okáli spomína, že v jednej poviedke si chlapec sadne na dosku a cíti, že je teplá, čo Marčok vníma ako ľudskú solidaritu, ktorá sa odovzdáva aj takýmto elementárnym spôsobom ako telesná energia.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.