toto je úvod novoročného prezidentského  prejavu Václava Havla, ktorý odznel 1. januára 1990. Je len málo viet, ktoré tak jednoznačne oznámili koniec jednej éry a začiatok novej. Boli to vety, ktoré oznámili obyvateľom Československa, že to, čo tu bolo doteraz, definitívne končí a dali nádej, že to, čo teraz príde, bude oveľa lepšie.

Václav Havel bol posledným (a prvým nekomunistickým) prezidentom Československej socialistickej republiky, prezidentom Československej federatívnej republiky, respektíve Česko-Slovenskej federatívnej republiky a nakoniec prezidentom Českej a Slovenskej Federatívnej republiky. Toto samotné by stálo za zvláštnu zmienku. Tých zvláštnych zmienok však bolo v jeho živote skutočne neúrekom.

Václav Havel, ktorý raz charakterizoval seba ako „… buržoázne dieťa, laborant, vojak, kulisák, divadelný autor, disident, väzeň, prezident, penzista, verejný fenomén, pustovník...“, sa narodil 5. októbra 1936. Václavom sa stal v tretej generácii, keďže aj jeho otec a starý otec niesli meno svätého Václava. Otec bol úspešný staviteľ, jeho najväčším počinom bolo vybudovanie zábavného komplexu Lucerna na pražskom Václavskom námestí.

Detstvo a mládenectvo prežil vcelku idylicky. Idyla však skončila Víťazným februárom, keďže okrem iného mu ako buržoáznemu dieťaťu režim nedovolil zmaturovať. S pomocou rodičov si našiel nakoniec zamestnanie ako chemický laborant na Vysokej škole chemicko-technologickej. Popritom študoval na Strednej škole pre pracujúcich. Tam našiel skupinku podobne zmýšľajúcich mladých mužov, s ktorými pre svoje filozofovanie našli útočisko v pražskej kaviarni Slávia. Tu sa aj zoznámil so svojou neskoršou manželkou Olgou Šplíchalovou. Tá sa stala jeho „základnou životnou istotou“. Ich vzťah prežil nesúhlas Václavovej matky, krízy jeho nevery, jeho prenasledovanie aj väznenie. Zomrela 26. januára 1996 na bližšie nešpecifikovanú rakovinu.

Po absolvovaní dvojročnej povinnej vojenskej služby – ktorú skončil tak, ako ju začal, ako stroskotanec bez vzdelania a bez vyhliadok – si našiel miesto kulisáka v pražskom divadle ABC a neskôr v divadle Na zábradlí. Tu sa začali aj jeho prvé skutočné dramatické pokusy, ktoré vyústili v napísanie jeho prvej celovečernej hry Zahradní slavnost. Hra napriek tomu, že patrí do oblasti absurdnej drámy, mala veľký úspech. Na lístky na jej predstavenie čakali ľudia v rade celú noc.

Prišli šesťdesiate roky a budúcnosť začala pre Václava Havla vyzerať sľubne. Začal byť obľúbený a úspešný. Vďaka inscenáciám a publikáciám svojich hier v zahraničí začal mať aj značný príjem. Napísal druhú hru, Vyrozumění. Tá sa podobne ako Zahradní slavnost dočkala ovácií postojačky.