na Námestí SNP sa vtedy spievala Hoffmanova pieseň Sľúbili sme si lásku. Je o sľube a o pravde. Václav Havel tomu hovoril život v pravde. Nešlo o to, kto bude stáť na tribúne. Išlo o to, aby sa z nej už neklamalo. Na tomto odkaze stojí všetko, čo dnes máme: slobodné voľby, otvorené hranice aj právo nesúhlasiť.

Tento rok ten odkaz prehlušil spor o pódium. Ľudia celé týždne počúvali, kto koho pozval, kto s kým na ňom nebude stáť a komu patrí ktoré námestie. Viem, že mnohých to sklamalo. Čakali opozíciu, ktorá im dá istotu, a dostali hádku o tribúnu. Rozumiem každému, kto si povedal, že ak sa opozícia nevie dohodnúť na jednom podujatí, ťažko jej môžeme veriť, že bude vedieť riadiť krajinu. Verím, že sa to dá napraviť. Ale len pravdou.

Preto som sa rozhodol, že 17. novembra na zhromaždení v Bratislave nevystúpim. Nie je to gesto ani trucovanie. Je to jediná odpoveď, ktorú po tých týždňoch považujem za poctivú. Tento deň nechám tým, ktorým patrí: občianskemu sektoru, študentom a ľuďom, ktorí prídu na námestie bez straníckeho trička. 

Mám na to dôvod a poviem ho otvorene, lebo pravda patrí aj na pódium. Kto si vezme na zodpovednosť sklamaných voličov, keď dnes voláme na pódium Maďarskú alianciu, ktorá v komunálnych voľbách spolupracovala s Republikou a dnes otvorene laškuje so Smerom a Hlasom? Kto si vezme na zodpovednosť sklamaných voličov, keď tam voláme Richarda Sulíka s Borisom Kollárom, ktorí  nevedia a nechcú vylúčiť Hlas z budúcej koalície? (Môj najväčší spor s Richardom Sulíkom a Jankou Bittó Cigánikovou bol práve o tom, že som sa ako predseda SaS rozhodol, že povolebná spolupráca s touto stranou je pre mňa neprijateľná.) A posledná otázka – kto si vezme na zodpovednosť práve to sklamanie, ak Aliancia alebo kollárovci prekročia päť percent a v rozhodujúcej chvíli zradia, pôjdu po voľbách s Hlasom alebo so Smerom, a tak pochovajú nádej na novú slušnú vládu?