zakaždým, keď sa ku mne dostane niečo, čo súvisí s organizáciou Cesta von, premkne ma zvláštny pocit. Dojatie? Vďačnosť? Možno oboje. Po skúsenostiach, ktoré som pred rokmi získala pri svojich potulkách po sociálne vylúčených komunitách, je pre mňa práca tejto organizácie niečím, o zmysle čoho ani na chvíľu nepochybujem.

Možno preto, že viem, aké dôležité je, keď do prostredia, v ktorom ľudia často zažívajú nezáujem, nedôveru či odmietanie, vstúpi niekto s úprimným záujmom. Nie s hotovým riešením na všetky problémy, ale s ochotou počúvať, vytvárať vzťahy a postupne spoločne hľadať cestu k zmene. A práve o takejto zmene bolo aj výročné ďakovné stretnutie Cesty von.

„Vy ste ten dôvod, prečo túto akciu robíme každý rok. Pretože bez vás by to nešlo,“ prihovoril sa podporovateľom a darcom riaditeľ Pavel Hrica. 

Bez ľudí, ktorí sa k Ceste von pridali a uverili ich úsiliu, by mnohé nebolo možné. Práve ich podpora umožňuje organizácii rásť, rozvíjať programy a usilovať sa aj o systémové zmeny.

keď každodenná realita vyvoláva hnev

Na jednej z fotografií, ktoré sprevádzali Hricovo vystúpenie, bol prívod pitnej vody v Sečovciach. V miestnej vylúčenej komunite žije takmer dvetisíc ľudí, ktorí majú prístup k vode prostredníctvom výdajného zariadenia na čip. Jeden z kohútikov navyše nefunguje. Je to obraz podmienok, ktoré sú pre mnohých ľudí na Slovensku každodennou realitou, hoci pre väčšinovú spoločnosť zostávajú takmer neviditeľné. Nehovoriac o nás tu v Bratislave, pre ktorých je ďaleký východ skutočne mnohokrát ďaleký. Je pre nás ďalej ako dovolenka v Chorvátsku, či výlet do Paríža. 

Pavel Hrica priznal, že takéto situácie v ňom vyvolávajú frustráciu aj hnev. A niet sa čomu čudovať. Prístup k pitnej vode by predsa nemal byť v dnešnej spoločnosti nedosiahnuteľným cieľom. Popri nevyhnutnosti zlepšovať materiálne podmienky života je však rovnako dôležité budovať vzťahy, dôveru a vytvárať príležitosti, aby ľudia sami mohli ovplyvňovať svoju budúcnosť.