asi je samozrejmé, že predtým, než ste sa pustili do úvodného odstavca, ste si všetky vyššie položené otázky nezodpovedali vedome. Výberový proces prebehol akosi automaticky, ale napriek tomu veríte, že to rozhodnutie bolo natoľko autonómne, že ho môžete nazvať svojím vlastným – slobodným. 

Na to, aby sme ho mohli nazvať vaším slobodným rozhodnutím, by ste však museli mať možnosť rozhodnúť sa aj inak. V tej najpovrchnejšej rovine to, samozrejme, platí – mali ste a ešte stále máte možnosť preskočiť o stranu ďalej. Ale skutočný, stáročia starý filozofický spor sa skrýva o úroveň hlbšie a výborne ho sformuloval nemecký filozof Arthur Schopenhauer v Rozprave o slobode vôle: Človek môže robiť, čo chce, ale nemôže chcieť, čo chce. 

ovláda nás osud? 

Logické medzery v tradičnom chápaní ľudskej vôle, v ktorom všetky naše rozhodnutia pochádzajú z akejsi nadprirodzenej identity či duše, sa začali odhaľovať s rozvojom vedeckej metódy. Tá priniesla celkom nový spôsob pohľadu na svet: vesmír je nekonečným kauzálnym reťazcom, v ktorom je každý jav predurčený všetkými predošlými. S postupným odhaľovaním príčin a následkov všade okolo nás sa teda začala prirodzene ponúkať otázka, prečo by sa univerzálne zákony nemali vzťahovať aj na nás samotných – vrátane vedomia a slobodnej vôle. Tieto schopnosti predsa pochádzajú z mozgu a ten je zložený z obyčajnej hmoty: z tkanív, ktoré sú zložené z buniek, ktoré sú zložené z atómov. Na prvý pohľad by sa teda mohlo zdať, že naše rozhodnutia sú vopred predurčené bežnými fyzikálno-chemickými interakciami medzi tkanivami, bunkami a hormónmi. A dá sa čokoľvek, čo je vopred predurčené, nazvať slobodnou voľbou?