nehovorí v nej mama ani otec, ale samotná mladá žena s Aspergerovým syndrómom. Alexandra Dyalee píše o svojej inakosti, radosti z poznávania, osamelosti, potrebe slobody aj o tom, prečo si myslí, že dnešný svet potrebuje práve „aspergerovskú čistotu“.

čo priniesol autizmus do vášho života a do života vašej rodiny? O čo zo svojej skúsenosti by ste sa chceli podeliť s ostatnými?

Myslím, že mňa aj moju rodinu autizmus, respektíve konkrétne Aspergerov syndróm, svojím spôsobom definuje. Mne osobne autizmus prináša do života veľmi veľa radosti, schopnosť nechať sa uniesť fascinujúcimi maličkosťami, ktoré sú na každom kroku, a napriek tomu, že možno je s týmto spôsobom myslenia človek miestami v „nevýhode“, určite by som na tom nič nemenila. V rámci blízkej rodiny máme či už diagnózu Aspergerovho syndrómu, alebo jeho črty, všetci. Myslím, že nás tento zdieľaný spôsob myslenia oslobodzuje. V rodinách neraz býva napätie kvôli očakávaniam kladeným na iných členov rodiny a spoločenským štandardom… Toto u nás nie je. Nachádzame zdieľaný humor a pochopenie v tom, akými „čiernymi ovcami“ sme skutočne všetci, a nakoniec musím povedať, že je nám v tom naozaj dobre.

ktorý okamih zo svojej cesty si pamätáte najviac?

Pre mňa je to skutočne neštandardné; je to dojatie. K ľuďom s Aspergerovým syndrómom som už ako dieťa podvedome vzhliadala – k veľkým mysliteľom, úspešným športovcom, autorom textov v našich učebniciach. Keď som mala 18 rokov a strávila som dva dni na Cambridgeskej univerzite, celú noc som bola pri ikonickej soche Newtona a mala som pocit, že tá socha je v tom období jediným „človekom“, ktorý mi rozumie – v excentrickosti, vytrvalosti, uvažovaní do najmenších detailov. Dala som si nakoniec tento neurotyp diagnostikovať a spolu s týmto pomenovaním pochopiť, že spôsob myslenia, ktorý som dovtedy obdivovala u iných, je aj mojou súčasťou. Zrazu som rozumela tomu, prečo som s týmito ľuďmi tak silno rezonovala.