v rokoch 1951 – 1960 bol väznený v Jáchymove a bol od roku 1971 za veľmi ťažkých podmienok kňazom. Po roku 1989 nemal nijaké vysoké cirkevné funkcie, vykonával službu bezdomovcom v Resotách. Bol nepohodlný komunistickému režimu, ale aj vysokej cirkevnej hierarchii. Bol neposlušný, lebo bol slobodný.

skalica

Anton Srholec sa narodil v Skalici 12. júna 1929. O Skalici v knihe rozhovorov s Pištom Vandalom (Chrappom) a s fotografiami Matúša Zajaca hovorí: „Skalica, to bolo vždy zaujímavé mesto. Pohraničie. Je taký zákon, že na hraniciach sa deje viac vecí ako v strede krajiny. Hranice provokujú. Prichádzaš do kontaktu so susedom. Od pradávna to bola hranica Rakúska a Uhorska. Pôvodne to bola Uhorská Skalica. Aj keď sme boli chudobní, boli sme hrdí na to, že pochádzame zo Skalice. Boli sme lokálpatrioti. Veď v Skalici bola vyhlásená aj prvá Československá republika.“

U Antona Srholca sa tá hranica volá risk. Je to, ako píše René Bílik, miesto na hranici, ktoré „nepatrí jednej ani druhej strane“. Je v nej skúsenosť Uhorska, ale aj Rakúska, českej modernizácie, ale aj slovenského tradicionalizmu a nenacionalistickej Európy. Anton Srholec reprezentuje v slovenskej katolíckej cirkvi orientáciu na Západ, na povojnové Taliansko, kde v roku 1971 zložil Srholec kňazský sľub, a povojnové Nemecko, kde hľadal nové myšlienky, čo možno odčítať aj z kníh, ktoré čítal. Srholec si totiž uvedomoval svoje osobné manko, ale aj manko slovenskej katolíckej cirkvi voči novým prúdom v katolíckej pokoncilovej cirkvi, založenej na reforme a nie na revolúcii ani kontinuite. Anton Srholec bol nepohodlný komunistickému režimu, ale aj cirkevnému  konformizmu. Hranicu pokladal Anton Srholec za „miesto prenášania skúsenosti, ale tiež súťaže so susedom“.

Hranica bola pre Srholca aj osobne miestom risku, kde sa musel rozhodovať medzi mierou, ktorá je udržateľná, a mierou, kde sa veci preklopia z jednej strany na druhú. On tomu hovoril mazanosť.

roľníci

Skalica bola urbánna. Srholcov otec bol však maloroľník. Ako hovorí jeho syn, bol hrdý na svoju slobodu, na to, „že mu nikto nebude rozkazovať, že si vstane ráno, kedy chce, že si v zime pospí dlhšie. Tá hrdosť v ňom bola. Aj keď bol malý – chudobný, bol hrdý a vďačný, že je samostatný a nezávislý. Obrábal dva hektáre poľa. Boli sme chudoba, no mali sme aj koňa. Keď otec nepracoval na poli, chodil s koňom na furmanku alebo druhým pooral pole, a tak tiež zarobil nejaké peniaze. Vtedy sa krotila rieka  Morava. Robili okolo tej rieky hrádzu, robil sa aj Baťov kanál, vtedy otec pracoval s koňom aj tam“.  Ako spomína Anton Srholec, mali aj kus vinohradu ako matkin pozemok a otec vyrábal víno. Matka sa o všetko starala, mala peniaze v rukách, organizovala otcovi čas a starala sa o celú rodinu. Delila v nedeľu jedlo, krídelka dcéram, otcovi toľko, aby ostalo na pondelok. Tak to chodilo v rodinách, len apa Kutlík, keď v nedeľu počul reči o kačke, vyhodil ju upečenú von oknom a naša stará matka ju bola pozbierať. 

Otec veril, ako hovorí jeho syn, že svet by mohol byť lepší, ak by všetci poctivo pracovali, starali sa o seba a nepolitizovali. Syn Anton nebol antisemita, nerád sa združoval, ani v Hlinkovej mládeži, čo bolo v slovenskej spoločnosti vtedy náramne ťažké. Vyrastal na Dobšinského rozprávkach a hlboko si osvojil ich hodnotový svet.

osvietenie

Mladý Antom bol spoločenský človek. Spieval, tancoval, ako hovorí, „zo Skalice boli slávni speváci: Janko Blaho, František Krištof Veselý, veľa ľudových interpretov, ba aj spevák Buchta, ktorý chodil na svadby a rozprával žarty“.