Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Esej: Samovražedné sklony demokracie

.tomáš Zálešák .spoločnosť .spoločnosť

O tejto téme sa v 20. storočí napísalo mnoho. Ale pred 20 či 30 rokmi boli pre nás podobné úvahy skôr reflexiou minulosti, aspoň pokiaľ išlo o tie najhoršie excesy totalitných režimov a vojen. Na chvíľu sme sa mohli cítiť ako „generáli po bitke“. Dnes, v dobe prudkého nástupu nových výziev aj návratu prízrakov minulosti, už nie sme takí sebaistí.

Esej: Samovražedné sklony demokracie WIKIMEDIA COMMONS Thomas Couture: Rimania v období dekadencie, 1847.

uverili by sme obrazu dnešného stavu sveta, ak by sme ho zazreli v záblesku nejakej vešteckej vízie alebo by nám ho niekto predostrel v podobe predpovede možného scenára, povedzme, v prvej polovici 90. rokov uplynulého storočia? V tejto chvíli nemám na mysli napredovanie vedy ani výdobytky technológie. Skôr otriasanie základov zdedených inštitúcií, presvedčení, morálnych noriem a kultúrnych vzorcov, ktoré síce boli ohrozené a spochybňované vždy, dnes však môže vzbudiť až údiv, za aké samozrejmé sme ich napriek tomu donedávna pokladali.

otriasanie základov  

Niektoré veci si, skrátka, nevieme predstaviť, kým ich nezažijeme. Náš šok z prudkých zmien a rozpadu domnele samozrejmých istôt pripomína niečo, čo zažívali ľudia vstupujúci do života na začiatku 20. storočia – v tom dnes tak vzdialenom svete vyzerajúcom ako stará maľba či zahnednutá fotografia, ktorého súmrak dáva vytušiť slávna veta pani domácej k nájomníkovi: „Tak nám zabili Ferdinanda.“

Ten starý svet akiste nebol nevinný. Mal svojich démonov aj neblahé predtuchy. To, čo ale nasledovalo, bolo z hľadiska predchádzajúcej skúsenosti nepredstaviteľné. Nedá mi, musím sa vrátiť k istým vetám, hoci som ich v minulosti už párkrát citoval a práve dnes dostávajú novú, znepokojivú aktuálnosť. Napísal ich známy poľský disident, literát a svetobežník Czesław Miłosz niekedy v 50. rokoch 20. storočia:

„Človek má vo všeobecnosti sklon pokladať poriadok, v ktorom žije, za prirodzený. (...) Neverí, že sa na dôverne známej ulici, na ktorej vylihujú mačky a hrajú sa deti, môže zjaviť jazdec s lasom, ktorý bude lapať chodcov a vliecť ich na jatky, kde ich ihneď zabijú a povešajú na háky. (...) Slovom, správa sa trochu ako Chaplin v Zlatej horúčke, ktorý sa motká po svojej chatrči a netuší, že tá visí na okraji priepasti.“

Dnes nie je núdza o apokalyptické predpovede. Občas sa zdá, že niektorí ľudia sa v tom priam vyžívajú. (Tak tomu napokon bývalo aj v iných dobách civilizačných kríz.) Keď však príde na detaily a konkrétne aplikácie, zistíme, že autori podobné postrehy zväčša nevzťahujú na seba. Robia si osobné plány, akoby čakali, že všetky tie katastrofy, ktoré pre iných zvestujú, obídu akurát ich samých. Nerobím si posmešky; je to pochopiteľné a prirodzené. 

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite