keď slovenskí kresťanskí intelektuáli a disidenti vydali v októbri 1987 Vyhlásenie k deportáciám Židov zo Slovenska, prekročili hranicu medzi obranou cirkevných a občianskych práv. V marci 1988 sa Sviečková manifestácia prvý raz verejne postavila na obranu cirkevných a občianskych práv. Na organizovaní Sviečkovej manifestácie sa podieľali v kľúčovej miere žiak a jeho učiteľ, František Mikloško a Vladimír Jukl. Ani jeden sa na nej nezúčastnil, obaja boli zadržaní. František Mikloško však napísal biografiu Vladimíra Jukla a Vladimír Jukl v rozhovore so Štefanom Hríbom a Robertom Žitňanským odpovedal so smiechom na ich otázku, či bol František Mikloško, ktorý sa pokladal za Juklovho duchovného syna, dobrým synom, že bol, ale mohol byť, hádam, ešte lepší. Tak je to s otcami a synmi, aj tými duchovnými.

1

Vladimír Jukl sa narodil 19. apríla 1925 v Bratislave. Jeho matka bola hlboko veriaca katolíčka, otec bol český katolík, ktorý „ako vojak počas prvej svetovej vojny stratil vieru v katolíckom zmysle slova: veril v Boha, ale neuznával cirkev“. Po prvej svetovej vojne prišiel na Slovensko, kde sa oženil a prežil celý život do roku 1949 ako profesor na obchodnej akadémii v Bratislave. 

Mladý Vladimír spájal cez rodičov dve základné vlastnosti – hlbokú vieru po matke a zmysel pre praktickú činnosť po otcovi. Najprv sa prostredníctvom pátra Jána Diešku zoznámil s o rok starším Silvestrom Krčmérym a v tom istom roku 1943 s chorvátskym kňazom Kolakovičom. To boli dve kľúčové Juklove životné stretnutia. So Silvestrom Krčmérym mali podobný osud – účasť v katolíckych krúžkoch, účasť v Slovenskom národnom povstaní, väzenie, prácu v malých katolíckych spoločenstvách tajnej cirkvi, pochopenie faktu, že katolícka cirkev nemôže existovať mimo politiky a že to musí byť politika slobodná, demokratická. To je ich odkaz.