keď študenti lýcea Saint-Exupéry v Créteil, na juhovýchodnom predmestí Paríža, zhruba v polovici septembra zablokovali brány svojej školy, pravdepodobne ani sami netušili, že v uliciach ostanú až dodnes. A už vôbec nie, že sa k nim takmer v historickom počte pridajú vrstovníci z celého Francúzska. Vtedy to nemohla tušiť ani francúzska vláda, ani susedné Belgicko, do ktorého sa protesty neskôr preliali. Francúzi sú totiž posledných pár storočí známi nízkym prahom pri posudzovaní zámienok na vpochodovanie do ulíc, a tak sú hromadné štrajky a protesty u nich skôr sezónnou záležitosťou než výnimočným stavom. Väčšina lokálnych iskier preto vyhasne skôr, než stihne prerásť do celonárodných nepokojov.
Iskra z Créteilu však nevyhasla. Naopak, vzplanula v napätej atmosfére, ktorá sa v študentských komunitách (nielen) chudobnejších predmestí stupňovala niekoľko mesiacov, a to často z celkom oprávnených dôvodov. K lýceám sa začali pridávať najprv univerzity a neskôr čoraz náhodnejšie skupiny protestujúcich s čoraz menej súvisiacimi agendami, až kým napokon v státisícových pouličných davoch nestáli bok po boku študenti, učitelia, rodičia, odborári a propalestínski aktivisti.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.