o Františkovi Mikloškovi a Jánovi Langošovi som sa dozvedel od Borisa Lazara, ktorý mi o ich činnosti v Ústave technickej kybernetiky rozprával v druhej polovici osemdesiatych rokov. Bol som zo solidarity 25. marca 1988 na Sviečkovej manifestácii, hoci som nikoho z organizátorov nepoznal. Videl som striekajúce vodné delá a sviečky v rukách modliacich sa na Hviezdoslavovom námestí, hoci som sa nemodlil. Tak sa začal môj obrat. Dovtedy som poznal katolícku cirkev v područí režimu, vtedy som spoznal jej druhú tvár.

Tvárou katolíckej cirkvi, ako mi ju sprostredkoval František Mikloško, pre mňa nebola cirkevná hierarchia, a to ani po roku 1989, ale tajná cirkev pred rokom 1989 a v nej Silvester Krčméry, Vladimír Jukl a tajný biskup Korec. Po roku 1989 sa aj táto trojica rozdelila. Kardinál Ján Chryzostom Korec sa stal tvárou oficiálnej cirkvi a Silvester Krčméry s Vladimírom Juklom ostali tvárami cirkvi, pre ktorú bola pravda viac ako moc. 

silvester Krčméry

Silvester Krčméry sa narodil 5. augusta 1924 v Trnave, hoci jeho rodina žila v Banskej Bystrici. Ako píše František Mikloško vo Veľkom príbehu viery v knihe esejí Znamenia čias, otec bol riaditeľ elektrární a matka úradníčka. To nie je zanedbateľné – rodina nemala apriórnu nedôveru v prvorepublikové Československo. Ako píše Mikloško ďalej, starí rodičia Silvestra Krčméryho „pochádzali zo štyroch národov. Jeden starý otec bol Slovák, druhý Poliak. Jedna stará mama bola Maďarka a druhá Arménka. Starého otca Slováka označovali za pansláva, preto ho často prekladali z miesta na miesto“. Bola to typická uhorská a možno skôr stredoeurópska a československá rodina. Aj s tou arménskou starou mamou.

Mladý Silvester Krčméry sa rozhodol zasvätiť život Pánu Bohu. O reholi a kňazstve začal hovoriť otvorene tesne pred maturitou. Odcestoval do Ružomberka k jezuitom, ale otec docestoval za ním a po dohovore s predstavenými a na otcov tlak začal Silvester študovať medicínu. Ostal už lekárom a cirkevným laikom, väzňom komunistického režimu a spolu s Vladimírom Juklom, s ktorým sa zoznámil prostredníctvom pátra Diešku, organizátorom tajnej cirkvi.  

stretnutie s Tomislavom Kolakovičom 

S chorvátskym jezuitom Tomislavom Kolakovičom sa Silvester Krčméry zoznámil v roku 1943. Kolakovič a jeho rodina mali na Krčméryho životné osudy určujúci význam. Kolakovičovou celoživotnou výzvou bola evanjelizácia Ruska, vtedy Sovietskeho zväzu a neskôr Číny. Dnes je to už nepredstaviteľné – dnes už neevanjelizuje Kolakovič Rusko, ale Rusko rusifikuje s pomocou prevrátených slovenských kolakovičovcov slovenský svet. Vtedy to však znamenalo niečo iné: účasť mladého Silvestra Krčméryho po boku Kolakoviča v Slovenskom národnom povstaní, odkiaľ sa chcel dostať Kolakovič do Sovietského zväzu, stretnúť sa prinajmenšom s Vorošilovom a evanjelizovať Sovietsky zväz. Nič z toho nebolo, podobne ako neskôr z evanjelizácie Číny. Po Kolakovičovi sa neskôr po druhej svetovej vojne stratili stopy a zomrel nevedno kedy a nevedno kde, ale na Krčméryho a Juklov osud malo stretnutie s ním určujúci význam.

.„Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu...“

To povedal Silvester Krčméry v záverečnej reči pred súdom v roku 1951, a tak to aj zapísal v úvode k jeho svedectvu z väzenia Pravdou proti moci (2014) František Neupauer. Kniha je rozdelená do šestnástich úsekov a dokumentov opisujúcich diagnosticky formy týrania, ktoré používala bezpečnosť na vymývanie mozgov väzňov. Tak to aj zdôraznili v doslovoch ku knihe Michael Novak a Alojz Rakús. Na tých vyše štyristo stranách textu podáva Silvester Krčméry svedectvo nielen o metódach týrania, ale najmä o väznenom, ktorý týraniu nepodľahol.