Moderná je tá, čo ostane stáť

slovo moderný sa v architektúre dlho spájalo s jedným: s novým. Nové materiály, nové tvary, nový dom na zelenej lúke.

Dni architektúry, ktoré práve prebiehajú na viacerých miestach Slovenska, ukazujú, že táto definícia už nestačí. V Piešťanoch sme si v štyroch vilách prešli príbehmi bývania od historických víl až po súčasnú architektúru a zistili sme, že moderné nemusí znamenať vždy nové.

moderné už nie je synonymum pre nové

Architektúra 20. storočia verila v čistý štart. Zbúrať, čo prekáža, a postaviť lepšie. Dnes vieme, že cena takého štartu bola vysoká. Stavebníctvo patrí medzi najväčších producentov odpadu a emisií a každá zbúraná stena je nielen kus minulosti, ale aj energia, ktorá sa do nej raz vložila. Ťažisko modernej architektúry sa preto presúva od otázky, čo nové postaviť, k otázke, čo už postavené máme a ako s tým naložiť. Citlivá prestavba, nové využitie starých budov, lokálne materiály, svojpomoc, domy šité na mieru konkrétnym ľuďom. Nie je to cúvnutie od modernosti. Je to jej dospelejšia podoba.

okenice a dva byty

Prvá vila nás privítala okenicami. Kráľovsky modré, hoci už nie drevené, ale hliníkové, a na každej z nich drobný žltý vtáčik. Vila patrila notárovi a za jej fasádou je ukrytý silný príbeh rodiny, ktorý si treba vypočuť. Dom má za sebou dlhú históriu a dnes je rozdelený na dva bytové priestory. Z ulice to nepoznáte a v tom je jeho umenie. Rozdeliť jednu vilu medzi dve domácnosti znamená znovu poskladať dispozíciu a nenarušiť pritom rytmus budovy.

ZUZANA PRUSZKAYOVÁElegantná vila so zachovanými modrými okenicami.

sídlo armády, dnes krúžky

Druhá vila má životopis, ktorý sa nedá vymyslieť. Pôdorys ostal s najväčšou pravdepodobnosťou pôvodný, pribudli len dve dostavané časti, ktoré zrejme kedysi slúžili ako drevená terasa. Dom patril židovskej rodine, potom dvom malým deťom, a keďže tie nemohli konať ako dedičia, staral sa oň správca. Neskôr tu sídlila Červená armáda a dnes je tu centrum voľného času.