Nadácia Milana Šimečku v priebehu času

najprv sa patrí povedať pár slov o Milanovi Šimečkovi, ktorého meno Nadácia nesie. Poznali sme sa už v 80. rokoch, čítali sme jeho texty, jeho samizdatové knihy, stretli sme sa s ním na debatách „pod orechom“, v byte jeho syna Milana a Marty v Trnávke. Bol politickým mozgom disentu. Na jednom takom tajnom stretnutí na chate v Karpatoch som bol. Zobral ma tam Milan Šimečka junior, boli tam aj Miro Kusý a Jozef Jablonický. Bol to zázrak, že účastníkov z Čiech a Moravy nezastavili fízli hneď za Prahou či za Brnom. Dlhý večer sa niesol v rôznych tónoch, debatovalo sa, popíjalo, rozoberala sa politika, kultúra, literatúra, diskutovalo sa o obsahu budúceho čísla časopisu Obsah. Bol tam Ludvík Vaculík, Eda Kriseová, Ivan Klíma, prišiel Karel Pecka aj Milan Uhde. Do debaty podchvíľou vstupoval tichým hlasom aj Václav Havel, ktorý sa iba nedávno vrátil zo štvorročného väzenia.

Niektorí vyslovili svoje sklamanie z Bohumila Hrabala za jeho sebakritiku v Rudom práve, Ivan Klíma ho obhajoval ako dobrého spisovateľa. Vypukla hádka o Milanovi Kunderovi. Nemá to pretrpené, hovorili jedni, ale veď nemusí, zastávali sa ho druhí.

Milan Šimečka tam predniesol ostrú reakciu proti antisemitským výrokom v práve vydaných pamätiach Václava Černého, legendy českej kultúry i českého protinacistického a protikomunistického odboja, pripravenú pre samizdatový časopis Obsah. „Ak traja z vás, “ – mohlo nás tam byť tak 20 – „povedia, že sú proti, tak to stiahnem.“ Bola to veľmi živá a súčasne modelová situácia disentu, ktorý si pod obrovským tlakom režimu chcel uchovať oboje: spoločný postup voči represívnemu režimu a zároveň kritické myslenie. Proti jeho hodnoteniu Černého vystúpil totiž spisovateľ Karel Pecka, ktorý strávil roky v lágroch, Černý priaznivo prijal jeho prózy. Obhajoval Václava Černého a debata sa posunula k Februáru 1948. „Vy bývalí komunisti uznávate, že boli deformácie,“ hovoril Pecka, „ale keď dôjde na váš vlastný podiel, ste v rozpakoch“.