nebudú, a je len na Robertovi Ficovi, či budú o rok v septembri 2027 alebo o čosi skôr. Fico už potrebuje jediné – aby mu prešiel štátny rozpočet na rok 2027. Potom už nemusí mať na to, aby dovládol, ani väčšinu v parlamente, ktorou sa oháňa Tomáš Taraba. Bude mu to stačiť na to,  aby pokračoval v predvolebnej kampani, ktorú už spustil. Bude mu stačiť, ak sa bude správať ako Ódorova úradnícka vláda, ktorá bola dobrá najmä v tom, čo nerobila – neprekračovala okrem Ivana Šimka svoje kompetencie, nešla nad rámec zákonných povinností, ktoré jej prikazovali udržovať do volieb status quo.

V podobe akýchsi mikrovízií podávala užitočné návrhy, z ktorých bolo jasné, ako by pokračovala po voľbách, pričom musela vedieť, že ich s veľkou pravdepodobnosťou dáva do rúk Robertovi Ficovi. A bolo jej jasné aj to, že Fico z nich nič nepoužije, lebo je to proti hodnotovému nastaveniu jeho politickej existencie. Tak sa aj stalo. Fico voľby vyhral, Petra Pellegriniho nemusel ani veľmi presviedčať, že mu bude najlepšie byť Ficovým prezidentom, toľko fikanosti zase Pellegrini má. Nakoniec si osvojil víziu do roku 2040, keď už nikto nebude vedieť, čo vo vízii z roku 2026 bolo napísané. Napokon je to jedno, lebo v súčasnom svete veľkých zmien nijaká vízia pätnásť rokov nevydrží a slúži len na to, aby historici vedy prípadne porovnávali vízie z roku 2026 s realitou 2040.

Z tohto hľadiska  je najväčšia výhrada prezidenta Pellegriniho na adresu opozície, že sa neprihlásila k vízii, z jeho výročnej správy v lete 2026 celkom irelevantná, svedčí len o tom, že nerozumie, prečo je akademická vízia v podstate zovšeobecnenou verziou politického programu dnešnej opozície, hoci sa k vízii okrem pokrokárov, ktorí sú vizionármi z princípu, nikto veľmi nehlási. A naopak, Ficovo prihlásenie sa k vízii je v príkrom rozpore s jeho politickými záujmami a cieľmi. Nikto by sa však nemal čudovať. Peter Pellegrini je pekný paradox súčasnej slovenskej politiky. Je dnes prezidentom vízií, ktoré sa nikdy neuskutočnia, tak ako je ilúziou celé jeho prezidentstvo.   

čo si myslí Monika Tódová 

Monika Tódová si myslí, že Fico sa už len amatérsky potáca od jedného problému k druhému. Fico je však kobra. Vystrekuje jed na prekvapujúcu vzdialenosť. Zasiahol už Andreja Kisku, Zuzanu Čaputovú a teraz pľuje svoj jed celkom účinne na predsedu Progresívneho Slovenska Michala Šimečku. Mieša jedy z faktov, fikcií, nepodložených tvrdení, udaní a konšpirácií a vystrekuje ich na obete. Je úspešný, lebo obete sa nevedia brániť a okrem toho sa za tým jedom rozplývajú Ficove výčiny. To nie je amatérske potácanie sa od jedného problému k druhému, ale clona a závoj za premyslene striekajúcim jedom. Obete sa správajú naivne alebo povýšenecky a neuvedomujú si, že smrteľný jed už Fico vystrekol.

ficove opcie

Fico má viacero možností. Prvou z nich je, že vládna koalícia prijme štátny rozpočet a bude pokračovať väčšinovo až do volieb. Tú si Fico úprimne želá, jednak je preňho najvýhodnejšia, lebo potvrdzuje jeho povesť politického nadsamca (a Fico má z politiky nepochybne aj sexuálne vzrušenie). 

Keby na to prišlo, vedel by však existovať až do konca volebného obdobia v mode úradníckej vlády a vedel by si iste predstaviť aj vládnutie s provizórnym rozpočtom – vie predsa pracovať s politickým časom, hoci vláda s takou absurdnou koalíciou, akú má k dispozícii, mu iste ide na nervy a rád by ju vymenil za vládu, ktorá bude stabilnejšia, pričom mu celkom iste neprekáža, že by mal vládnuť so stranou Republika, pokiaľ sa bude môcť spoľahnúť na jej lojalitu a nebude mu pritom prekážať reputácia Republiky ako iliberálnej strany páchnucej domáckym fašizmom a rasizmom. To nie sú veci, ktoré by Fica s jeho chápaním SNP dokázali zastaviť.