dnes je to presne 25 rokov. Štvrťstoročie od dňa, keď sa svet nenávratne a pomerne radikálne zmenil.
O samotných útokoch písať nechcem. Existujú o nich stovky dokumentov, kníh a analýz, od serióznych rekonštrukcií až po úplne uletené konšpirácie o riadených demoláciách, židovských sprisahaniach, hologramoch a iných blbostiach. O 11. septembri už bolo povedané prakticky všetko.
Oveľa zaujímavejšie je, čo prišlo potom.
S trochou nadsádzky sa dá povedať, že existoval svet pred 11. septembrom a svet po ňom. A tí, ktorí ten prvý nezažili, si dnes možno ani neuvedomujú, ako veľmi odlišný bol.
Najviditeľnejšie sa zmenilo lietanie. Kto nezažil cestovanie lietadlom pred rokom 2001, tomu sa to dnes asi ťažko vysvetľuje. Röntgeny a dôkladné bezpečnostné kontroly boli vtedy ešte tak trochu exotickým zážitkom, kvôli ktorému bolo treba letieť do Izraela. Tam totiž už dávno žili v bezpečnostnej realite, ktorú po 11. septembri musel, chtiac-nechtiac, prijať aj zvyšok sveta.
V rámci USA sa pritom lietalo skoro ako sa u nás jazdí autobusom. Dostať sa k odletovým bránam bez letenky nebolo nič nezvyčajné a identita cestujúcich sa nekontrolovala spôsobom, ktorý dnes považujeme za samozrejmosť. To, čo dnes vnímame ako normálnu súčasť letiska, je do veľkej miery svet vytvorený po 11. septembri.
Menej nápadná, ale veľmi zaujímavá bola zmena popkultúry. Hollywood odkladal filmy, prerábal scény a sťahoval materiály, na ktorých sa objavovali Dvojičky. Zo záporákov sa na čas vytratili tradiční Rusi, mafiáni či šialení vedci a islamský terorista sa stal jedným z archetypálnych nepriateľov novej éry.
Lenže najväčšia zmena sa odohrala inde.
11. september úplne prekopal bezpečnostné a geopolitické nastavenie sveta. Začala sa „vojna proti terorizmu“. Prišiel Afganistan, neskôr Irak, nové vojenské intervencie, nové spravodajské právomoci, nové zákony a nové predstavy o tom, koľko súkromia sme ochotní vymeniť za pocit bezpečia.
Nie všetko, čo nasledovalo, bolo nevyhnutným dôsledkom útokov. A už vôbec nie všetko bolo správne. Irak je asi najlepší príklad rozhodnutia, ktoré sa síce politicky viezlo na vlne sveta po 9/11, ale nebolo priamou odpoveďou na útoky. Napriek tomu bez 11. septembra by svet, v ktorom k tejto vojne došlo, vyzeral úplne inak.
Zmenila sa však aj spoločnosť.
September zasial na Západe nedôveru voči islamu a moslimom. Časť z nej prerástla do obyčajnej xenofóbie a rasizmu, ktoré nemožno ospravedlňovať terorizmom. Moslim nie je islamista a už vôbec nie terorista. Zároveň však vznikla otázka, s ktorou sa západná spoločnosť dodnes celkom nevyrovnala: ako hovoriť o islamizme ako politickej ideológii bez toho, aby sme z moslimov robili kolektívneho nepriateľa? Pretože islamizmus nie je jednoducho synonymom islamu. Je to politická ideológia, ktorá využíva náboženstvo ako základ predstavy o štáte, spoločnosti a práve. Kritizovať ju nie je nenávisť voči moslimom, rovnako ako kritika kresťanského fundamentalizmu nie je nenávisťou voči kresťanom.
Po 11. septembri sme však často nedokázali tieto dve veci oddeliť. Jedni začali vidieť potenciálneho teroristu v každom moslimovi. Druhí postupne začali vidieť islamofóba v každom, kto upozornil na problém islamizmu. Obe reakcie sú slepé, každá na jedno oko.
A možno práve toto je jeden z najdlhších tieňov 11. septembra.
Od toho rána vyrástla celá generácia. Človek narodený v roku 2001 má dnes 25 rokov. Nepamätá si svet pred vojnou proti terorizmu. Nepamätá si letiská pred dnešnými bezpečnostnými kontrolami. Nepamätá si dobu, keď slová ako Al-Káida, džihádista či samovražedný atentátnik neboli bežnou súčasťou západného politického slovníka.
Pre túto generáciu svet po 11. septembri nie je svetom „po“ niečom.
Je to jednoducho svet.
My ostatní si ešte pamätáme, že kedysi vyzeral inak.