medzičasom vyrástla nová generácia. Dospelí ľudia – potomkovia Gruzíncov vyhnaných z Abcházska, ktorí sa narodili v Tbilisi či iných mestách krajiny – vravia, že pochádzajú zo Suchumi, hoci ho nikdy na vlastné oči nevideli. Nie je to len prehnanou nostalgiou. Viac ako tretina obyvateľstva Gruzínska žije v hlavnom meste. Ak sa miestnych spýtate, odkiaľ pochádzajú, nepýtate sa ich na miesto pobytu. V odpovedi vždy odkazujú na pôvod rodiny. Môžu to byť ľudia, ktorí sa narodili v hlavnom meste a aj tak vám povedia, že sú z Kachetie alebo Rače. Raz som sa asi 30-ročnej Gruzínky pýtala, odkiaľ je. Odpovedala, že z Tbilisi. Pátrala som teda ďalej. „Čo tvoja rodina?“ pýtam sa. „My sme fakt z Tbilisi,“ prekvapila ma Elena. „Kým kamaráti chodievali k babkám na prázdniny, ja som ostávala v meste a závidela im. Kam až siaha pamäť mojej rodiny, boli sme vždy Tbilisania.“ Potomkovia utečencov z Abcházska na prázdniny k babkám tiež nechodili. Odmalička však slýchali o domove, rodinnom dvore, poliach, meste, kam sa vrátia. Stretla som Gruzíncov, čo mi s neochvejnou istotou v hlase tvrdili, že raz príde ten deň, keď sa domov skutočne vrátia.

Gruzínci pokladajú územia Abcházska i Južného Osetska za dočasne okupované. Od poslednej vojny v roku 2008 prebiehajú ženevské rokovania, spravidla dvakrát ročne. Zúčastňujú sa ich zástupcovia Ruska, Gruzínska, Abcházska, Južného Osetska, medzinárodných organizácií aj EÚ. Doteraz prebehlo 67 kôl a situácia sa veľmi nepohla. Najväčším úspechom je vznik mechanizmu na riešenie incidentov, ktoré sa pravidelne odohrávajú na okupačných líniách. Hlavným problémom však ostáva podpis dohody o nepoužití sily. Rusko vyžaduje, aby ju Gruzínci podpísali s okupovanými územiami. Tí však odmietajú, lebo by tým uznali ich nezávislosť. Gruzínci chcú takúto dohodu podpísať s Rusmi, no tí zas odmietajú, lebo by tým priznali, že sú jednou zo strán konfliktu. V tomto bode nie je možné sa pohnúť. Gruzínska politika ostáva v tomto smere konzistentná bez ohľadu na to, do akej miery je vláda na čele krajiny proruská. Gruzínci oficiálne nazývajú územia dočasne okupovanými. Vo výročia vojen žiadajú Rusko, aby dodržalo dohodu a stiahlo svoje vojenské jednotky na pozície spred konfliktu. Gruzínski predstavitelia sa nezúčastňujú stretnutí formátu 3 + 3, ktorý vznikol z iniciatívy Ruska a nemajú záujem obnoviť diplomatické vzťahy, ktoré ukončili práve po vojne v roku 2008. Ani súčasná vláda nemá v úmysle čokoľvek na tomto postoji meniť. Jedným z dôvodov je aj skutočnosť, že národ na také niečo nie je absolútne pripravený.