medzinárodný poriadok sa nám rozpadá na kusy, no nielen on; v kríze sú aj jednotlivé štáty s ich politickými zriadeniami vrátane liberálnych demokracií. Aj rozpad štátov býva faktorom zvyšujúcim riziko vojny, ba vojnou samotnou. Čo s tým môžeme robiť?

znova na začiatku?

Niežeby sa s tým nedalo robiť vôbec nič. To by bola cynická výhovorka, tobôž v dobe takých technologických kapacít, ako je tá naša. Pravdou je však aj to, že v reálnom svete sú naše ruky, hoci nie celkom bezmocné, aj v istých ohľadoch zviazané, možno tragicky zviazané. Ten reálny svet, to je aj a predovšetkým svet reálnych ľudských bytostí. Ako je známe, ľudia sú niekedy prinútení tiahnuť do vojny, aj keď si ju neželajú, pokiaľ si tú vojnu želajú iní ľudia a nemienia sa v tom zastaviť. Aby sme to ešte stále nemali príliš ľahké: Nepoznáme azda príklady toho, že k vojne môže viesť aj mierová politika? Snaha zachovať mier za nejakú, možno aj za každú cenu? Alebo ideológie vytyčujúce programy zmeny sveta s cieľom mieru na večné časy? 

Dnes sa nám vracajú prízraky a tragické dilemy z histórie dávnej aj celkom nedávnej. Ukrajina, Irán, Palestína, zabudnuté či opakovane zabúdané tlejúce lokálne konflikty na rôznych miestach sveta, ktoré by sa za istých okolností (aj s dávkou politickej neprezieravosti) mohli spojiť do svetového požiaru. K tomu hrozby možných veľkých vojen (napríklad o Taiwan), ktoré by samotné mohli spustiť mechanizmus globálnej vojny. Nemusím, dúfam, špeciálne rozoberať, k akým absurdným záverom to mnohých vedie – až po podporu agresorov a masových vrahov a odsudzovanie tých, ktorí sa im legitímne bránia. A to sa deje nielen z vyložene zločinných pohnútok (tie sú tu, samozrejme, prítomné tiež), ale aj z pomýleného moralizmu, idealizmu či dokonca pacifizmu.

antropologická konštanta?   

Na to, aby sme správne rozpoznali povahu aj obmedzenia svojich možností predchádzať vojnám, prípadne minimalizovať ich následky, a než tieto znalosti aplikujeme v konkrétnych situáciách, nebude na škodu prihliadnuť k niektorým základným antropologickým východiskám. To znamená: k istým základným danostiam ľudskej povahy a údelu. Istý korpus znalostí, ktoré by sme mohli obdržať z doterajšej histórie ľudského druhu, akiste nie je bez úžitku, aspoň pokiaľ s týmito vedomosťami vieme narábať. Ani ony nám však celý problém neodpracú zo stola. 

Môžeme donekonečna deklarovať a medzinárodne podpisovať zákazy použitia vojny ako prostriedku a naše pohnútky môžu byť legitímne a úctyhodné. Čo tým však neodstránime, sú zdroje, vznik a existencia konfliktu ako takého. Pacifizmus môže byť odôvodnený, no môže byť aj pomýlený, vyplývajúci z chybného videnia situácie, sveta, ľudskej povahy; môže ísť aj o následok podcenenia nepriateľa.