priatelia a kolegovia, dámy a páni, vážení hostia, je mi potešením tu byť. Veľká vďaka Nadácii ERSTE, Wiener Festwochen a Inštitútu pre humanitné vedy za česť a príležitosť prehovoriť tu dnes večer. Som osobitne vďačná, že ste z tohto prejavu urobili každoročnú tradíciu, ktorá ľudí z celého sveta volá do Viedne, aby premýšľali o Európe.

Preto chcem začať otázkou pre publikum: Prečo ste tu? Prečo ste si v stredu večer našli čas a prišli sem, na Judenplatz, aby ste si vypočuli „Prejav k Európe“? Prečo sa pripájate k tejto každoročnej tradícii? Dovoľte mi tipovať dva motívy. Po prvé, mnohí ste tu preto, lebo si pamätáte katastrofu, ktorá zachvátila toto mesto, túto krajinu a tento kontinent počas druhej svetovej vojny pred viac ako 80 rokmi. Viete, že táto reč tu pripomenie históriu: vojny, holokaust, nenávisti a hlad – a že si uctí pamiatku ich obetí.

A po druhé, mnohí sa asi obávate, že by sa istá verzia tejto katastrofy mohla zopakovať. Ak je to tak, patríte k úctyhodnej spoločnosti a dlhej tradícii. Od roku 1945 sa niekoľko generácií Európanov snaží zabrániť takej katastrofe, akou bola druhá svetová vojna. Písali historické knihy a stavali pamätníky. Organizovali podujatia, ako je toto. Vidíte, že to stále robia.

Pretvárali svoje spoločnosti. Keď Rakúšania obnovovali Viedeň a iní Európania obnovovali Paríž a Berlín, nešlo o to, že by len vracali veci do starých koľají. Obklopení troskami sa rozhodli postaviť niečo nové: súbor inštitúcií ako oporu liberálnej demokracie, právneho štátu, spolupráce medzi štátmi, hospodárskej integrácie a nakoniec aj jednotného trhu.

Tieto inštitúcie mali podporovať prosperitu a zároveň zabrániť návratu imperiálnych a genocídnych ambícií, ktoré tomuto mestu a mnohým ďalším tak ublížili. Namiesto návratu k starému systému rivality, protekcionizmu a bojujúcich armád vytvorili Európania Európsku úniu a ďalšie organizácie, aby sa spojili, navzájom aj so svetom, obchodnými, cestovateľskými a diplomatickými väzbami.

úspešný kontinent?

Európa zrodená z tohto procesu je jeden obrovský, bezprecedentný úspech. Úspech, ktorý nemá obdobu nikde inde. Vďaka úsiliu povojnovej generácie je Európa bezpečnejšia, bohatšia a mierovejšia ako kedykoľvek vo svojej minulosti. Jej štáty sú zároveň suverénnejšie. Osem dekád kolektívnej bezpečnosti Európanom umožnilo rozvíjať svoje kultúry v mieri, nie uprostred vojny. Vďaka Európskej únii si Európania môžu zachovať svoje umenie, literatúru a architektúru – aj tie budovy, ktoré sú tu okolo nás. Vďaka sieti zmlúv a dohôd si Európania vybudovali demokracie, ktoré chránia individuálnu slobodu a občianske práva.

Tento úspech má však aj odvrátenú stranu. Všetky tieto inštitúcie fungovali tak dobre, až ľudia zabudli, že vzišli z tvrdej práce a náročných kompromisov, a vidia v nich čosi bežné, len akési „byrokracie“, čo vznikli samy od seba. Po 80 rokov mieru mnohí berú ako samozrejmosť zákony a normy, ktoré zabezpečujú mier.

Ak ste tu dnes s obavou, že tieto inštitúcie sú teraz v ohrození, obávate sa správne. V tejto chvíli sú naozaj pod útokom. Výzva prichádza v prvom rade zvnútra našich vlastných spoločností. V Európe a Severnej Amerike oživujú odvrhnuté texty, zabudnuté koncepty a matné teórie ľudia, ktorí si nepamätajú, prečo boli už pred tromi generáciami zdiskreditované.

oživovanie Hitlera aj Lenina

Mnohí si osvojili staré opovrhnutie parlamentnou demokraciou  a teraz prejavujú rovnaké pohŕdanie voľbami, aké kedysi vyjadrili autokrati 20. storočia. Lenin zavrhol parlamenty ako „buržoáznu demokraciu“. Hitler nazval parlamentnú demokraciu „jedným z najzávažnejších príznakov ľudského úpadku“. Keď počujete európskych politikov hovoriť o „degenerácii“ demokracie alebo o „slabosti“ liberalizmu, pamätajte: tie isté slová používali aj v 30. rokoch 20. storočia skupiny, ktoré sa samy označovali za ľavicu a pravicu.

Ďalší objavujú staré politické taktiky, napríklad myšlienku, že v politike nemá ísť o tvorbu konsenzu, ale o budovanie existenciálneho, potenciálne násilného rozlišovania medzi „priateľmi“ a „nepriateľmi“. Možno ani nevedia, že táto idea pochádza od nemeckého filozofa Carla Schmitta, populárneho v Tretej ríši, ktorý liberálnu politiku zavrhol ako klam.