I. Ficov človek v Bratislave?

Jozef Ráž ml. sa nám usiluje nahovoriť, že nie je Ficov kandidát, ale márne. Tá osobná závislosť je príliš tesná. Od Fica závisí Rážov osud. Bez neho by sa nikdy nestal ministrom dopravy vo Ficovej vláde a bez neho nebude ničím. Jozef Ráž ml. sa síce usiluje (celkom iste s Ficovým súhlasom a dokonca aj s jeho priamou podporou) vytvoriť na verejnosti dojem, že dokáže vychádzať s každým rovnako dobre a jeho kariéra od Freša cez Druckera po Fica to kvázi podporuje, ale naozaj len kvázi. Pokiaľ sa to týkalo politicky submisívnych pozícií, mal Rážov inžiniersky vzťah v jeho životopise akú-takú oporu. Byť členom vlády, no aj primátorom hlavného mesta však nie je inžinierska funkcia. Ráž môže Bratislavčanom rozprávať, koľko chce o rozostavaní Bratislavy (ďakujeme pekne, rozostavanú Bratislavu už máme!), môže hovoriť o tuneli pod Karpatmi, čo znie tak trochu ako z románu Julesa Verna, kde však hrajú Karpaty ako sídlo upírov inú rolu. Môže hovoriť o zadlžovaní Bratislavy, cyklotrase a električke prechádzajúcej popri Slovenskom národnom divadle. Môže hovoriť o zrušenom planetáriu, o kvetinách ovísajúcich v horúcich letách na bratislavských dopravných ostrovčekoch, môže hovoriť o nezmysle menom autobusová stanica Mlynské Nivy, a možno tak trochu aj o bratislavských developeroch, čo sú všetko témy, pri ktorých môže získať priaznivcov, ktorých tieto témy iritujú – a nie je ich málo. A môže hovoriť aj o nedodržiavaní termínov na každej stavbe, s ktorou má alebo nemá mesto niečo spoločné. To všetko by boli legitímne témy, lebo je to viditeľné voľným okom a Jozef Ráž ml. preukázal isté manažérske schopnosti. Nemôže sa však zbaviť nálepky Ficovho „nášho človeka“ v Bratislave.

II. Hlavné mesto

Pre toto všetko však Fico nenominoval Jozefa Ráža ml. za svojho kandidáta na miesto primátora Bratislavy. Ficovi sa ani za jednej vlády nepodarilo dobyť hlavné mesto Slovenska. Má to svoje dôvody. Bratislavské meštianstvo má rakúsko-uhorský mestský základ. Napriek láskavej irónii Milana Lasicu nie je miestom malých domčekov dediniek v údolí, ale malých mestských domčekov, vinární, trochu väčších budov kín a divadiel, mestských futbalových štadiónov a kúpalísk, mestom neopravených kúpeľov Grössling, mestom Zlatých pieskov, mestom politických mítingov, Sadu Janka Kráľa a Horského parku, mestom Panenskej, kde Boženka Kutlíková nachovala pred prvou svetovou vojnou všetkých trinásť slovenských študentov, mestom Vydrice, mlynov a bordelov, neporiadnym a rozgajdaným mestom, no mestom s rakúskou a uhorskou pamäťou, ale aj s robotníckou pamäťou Palenerky, s kolkárňou a pivom, okrúhlym bazénom, do ktorého sme skákali zo svahu hlavičky.