píše:

Videl smutné video s Milanom Markovičom. Vtipkoval. Kedysi som si ho veľmi vážil – najmä pre spôsob, akým kultivovane, odvážne a s humorom sebe vlastným vystupoval proti Mečiarovi. Viem, že odvtedy sa jeho pohľad na svet výrazne posunul a už dávnejšie som si ho zaradil medzi ľudí, ktorí takmer automaticky spochybňujú všetko, čo je  „mainstream“.

V tom videu povedal približne toto: o covide vraj prestal počúvať v okamihu, keď Putin napadol Ukrajinu. Parafrázujem – „dovtedy sa všade hovorilo o covide a ,pichačkách‘ – a potom zrazu nič.“

Nechám bokom, že takéto prirovnanie považujem za hlúpe a nefér. Aj voči ľuďom, ktorí na Covid zomreli, aj voči obetiam vojny rozpútanej Kremľom. A nechcem ani z tohto videa robiť ďalší problém, ktorým nie je – táto Markovičova poznámka mi pripomenula niečo užitočnejšie. Od pandémie uplynulo dosť času na to, aby sme sa na niektoré vtedajšie spory dokázali pozrieť bez paniky roku 2020 a s podstatne väčším množstvom dát.

Vyberiem dva, ktoré patrili medzi najvyhrotenejšie: ivermektín a vakcíny.

ivermektín: keď sa nádej začne vydávať za dôkaz

Ľudia, ktorí ma vtedy poznali, vedia, že som sa staval proti používaniu ivermektínu na liečbu Covidu. Nie preto, že by som mal krištáľovú guľu a vopred vedel, že nemôže fungovať. Problém bol inde. Jeho najhlasnejší obhajcovia príliš skoro urobili z hypotézy fakt, z nádeje istotu a z vedeckého nesúhlasu takmer morálne zlyhanie.

Dnes máme odpoveď oveľa jasnejšiu. Veľké randomizované štúdie PRINCIPLE, TOGETHER, COVID-OUT a ACTIV-6 nepreukázali, že by ivermektín významne znižoval riziko hospitalizácie, ťažkého covidu alebo úmrtia. V štúdii PRINCIPLE sa síce objavil približne dvojdňový rozdiel v subjektívnom zotavení, ale bez presvedčivého efektu na rozhodujúce klinické ukazovatele. 

A teraz podľa mňa dôležitejšia časť celého príbehu: ivermektín bolo správne skúmať. Nesprávne bolo správať sa ešte pred výsledkami výskumu tak, akoby sme odpoveď už poznali.

V kríze je úplne legitímne skúmať aj odvážne hypotézy. Musí to však byť výskum s vedeckým základom, kontrolou rizika, informovaným súhlasom a predovšetkým s ochotou prijať výsledok – aj keď dopadne inak, než sme dúfali. Možno je v tom jedna z najdôležitejších lekcií celej pandémie: „Neviem“ nie je prejav slabosti. Slabosťou je predstierať istotu tam, kde ešte nemáme dôkazy. Správna veta preto vtedy znela: „Nevieme. Poďme to overiť.“ Nie: „Funguje to a každý, kto tvrdí opak, klame.“

Oveľa viac ma v tom čase znepokojoval extrém, ku ktorému celý spor dospel. Ľudia objednávali pochybné prípravky z internetu a niektorí dokonca užívali veterinárny ivermektín vrátane pást určených pre kone. A propagovali to občas aj ľudia, ktorí boli v iných oblastiach úplne racionálni. Nesprávne dávkovaný ivermektín pritom môže viesť k závažným nežiaducim účinkom vrátane neurotoxicity, porúch vedomia, ataxie, hypotenzie, kŕčov či v extrémnych prípadoch kómy.

Aby bolo jasno: humánny ivermektín nie je žiadny „zlý liek“. Je to legitímny a užitočný liek pre svoje riadne indikácie, najmä niektoré parazitárne ochorenia a v niektorých krajinách napríklad svrab. Len nie je zázračným liekom na covid.

vakcíny 

Aj tu treba začať tým, čo sa ukázalo ako nepresné. Vakcíny nedokázali dlhodobo zabrániť infekcii a prenosu vírusu tak, ako mnohí spočiatku dúfali. Obzvlášť zreteľné to bolo po príchode variantu Omikron. To treba povedať otvorene.

Vakcíny neboli magický štít a verejná komunikácia ich účinku bola miestami príliš kategorická a zjednodušená. Vnímam to do určitej miery ako komunikáciu krízovej medicíny – jej cieľom bolo v mimoriadnej situácii chrániť populáciu, ale nie všetko, čo sa vtedy komunikovalo, bolo formulované s vedeckou presnosťou, akú by sme si želali s dnešným odstupom.

To však nijako nemení podstatu veci. Vakcíny proti Covidu veľmi dobre chránili pred ťažkým priebehom ochorenia a smrťou. WHO/Europe odhaduje, že do marca 2023 očkovanie znížilo úmrtnosť na covid v európskom regióne najmenej o 59 % a zachránilo viac ako 1,6 milióna životov, najmä medzi staršími ľuďmi. Samozrejme, ide o epidemiologický modelový odhad – nie o 1,6 milióna konkrétnych ľudí, pri ktorých vieme ukázať prstom a povedať: „Tento človek by bez vakcíny zomrel.“ Ale je to úplne iná realita než tvrdenie, že vakcíny „nefungovali“.

A tu prichádza druhá lekcia pandémie: dve veci môžu byť pravdivé súčasne. Vakcíny neboli dokonalé – a zároveň zachránili obrovské množstvo ľudských životov.

Ani vakcíny nie sú bez rizika. Pri mRNA vakcínach sa zriedkavo vyskytovala myokarditída a perikarditída, najmä u mladých mužov. Adenovírusové vakcíny boli spojené s veľmi zriedkavým TTS/VITT – potenciálne život ohrozujúcou trombózou spojenou s trombocytopéniou. Ťažká alergická reakcia na vakcínu alebo jej zložku je skutočným problémom a po vakcínou asociovanej myokarditíde sa prípadné ďalšie očkovanie posudzuje individuálne.

Priznať existenciu rizika neznamená popierať prínos. Práve naopak. Znamená to robiť medicínu: poznávať riziká, kvantifikovať ich, porovnávať ich s prínosom a podľa nových poznatkov meniť svoje rozhodovanie.

Odsek pre istého nemenovaného bezpečnostného analytika – a aj pre ostatných: samotné tehotenstvo kontraindikáciou očkovania proti covidu nebolo a nie je. Rozsiahle dáta odvtedy nepreukázali zvýšenie závažných rizík pre matku alebo dieťa ani poškodenie fertility, ba čo viac, medzinárodné zdravotnícke autority očkovanie v gravidite naďalej odporúčajú podľa aktuálneho rizika.

To zároveň neznamená, že ďalšie dávky máme mechanicky podávať každému človeku bez rozdielu. Dnešná situácia je z rôznych pochopiteľných dôvodov zásadne iná ako v roku 2021 – a nie je to zločinec Putin, ktorý všetko zmenil.  

Absolútny prínos očkovania je najväčší predovšetkým u starších, vysoko rizikových a imunokompromitovaných ľudí a v ďalších rizikových skupinách, napriklad štandardne v tehotenstve. Pretože medicína nebola a nie je náboženstvo. Neexistuje jedna univerzálna odpoveď pre každého človeka, v každom veku a v každej situácii.

sumár

Keď sa na to po rokoch pozerám, v základnej medicínskej otázke som sa nemýlil. Ivermektín sa nepotvrdil ako účinná liečba covidu a vakcíny napriek svojim limitom a nežiaducim účinkom zachránili veľké množstvo životov.

To však neznamená, že som mal pravdu v každej jednotlivosti. Určite som niekedy komunikoval príliš emotívne. Možno som bol niekedy príliš kategorický, lebo som sa bál, že debata sa zvrhne k bezbrehému chaosu a popieraniu všetkého, čo dnes už vieme. A určite si aj ja z obdobia pandémie môžem odniesť lekciu, ktorá presahuje ivermektín, vakcíny aj covid.

1. Lieky, vrátane vakcín,  nie sú talizman a nie sú predmetom viery. Liek je iba nástroj, ktorého prínos a riziko musíme posúdiť podľa najlepších dostupných dôkazov a podľa konkrétneho človeka/pacienta. Internetový príspevok nie je klinická štúdia. A ani veda nie je a nesmie byť viera. Veda je ochota položiť otázku, vytvoriť hypotézu, otestovať ju, priznať omyl a prijať výsledok – dokonca aj vtedy, keď zničí príbeh, ktorému sme veľmi chceli veriť.

Pandémia zároveň pomohla vážne poškodiť dôveru v odbornosť. Veľký podiel na tom mali dezinformátori, z ktorých časť dnes, žiaľ, získala aj politickú legitimitu. Preto považujem za správne a etické ozvať sa proti ľuďom typu Petra Kotlára vždy, keď vydávajú ideológiu za vedu a spochybňujú medicínske poznanie bez zodpovedajúcich dôkazov.

Ale možno najväčšie poučenie platí pre všetky tábory. V okamihu, keď človek začne veriť viac vlastnej identite než realite, prestáva hľadať pravdu. Začne chrániť svojich, brániť svoj príbeh a každý nový dôkaz posudzuje podľa toho, či pomáha jeho strane. Vtedy sa z medicíny stáva kmeňová vojna.

Ale realita má jednu nepríjemnú vlastnosť: existuje nezávisle od nášho spoločenského postavenia a nášho ega.