v tento deň, presne pred 500 rokmi, sa pri Moháči odohrala bitka, ktorá otriasla celou strednou Európou. Jej výsledok prekreslil politickú mapu regiónu a na celé stáročia zásadne ovplyvnil osudy jeho obyvateľov – vrátane ľudí žijúcich na území dnešného Slovenska.

Uhorská armáda utrpela v krátkom strete s vojskom osmanského sultána Süleymana I. zdrvujúcu porážku. Mladý kráľ Ľudovít II. zahynul počas ústupu a krajina zostala bez panovníka. Nasledoval zápas o uhorskú korunu, postupné rozdelenie Uhorska a dlhé obdobie vojen a politickej neistoty. V množstve aktuálnych príspevkov historikov o bitke pri Moháči a jej ďalekosiahlych dôsledkoch zostáva takmer nepovšimnutá jedna z jej najtemnejších záverečných kapitol – katastrofický dosah bezprostredne nadväzujúcich udalostí na existenciu židovskej komunity v Prešporku. Pre prešporských Židov sa totiž moháčska tragédia neskončila na bojisku. Práve naopak – jej mimoriadne krutý epilóg mal z ich pohľadu ešte len nastať. Na jeseň roku 1526 dostalo totiž kráľovské mesto od kráľovnej vdovy Márie Habsburskej súhlas na vyhnanie svojich židovských obyvateľov. Podľa historických prameňov opustili prešporskí Židia mesto 9. novembra 1526. Synagóga bola neskôr zbúraná a na jej mieste vznikol pravdepodobne kláštor. Nebol to prvý prešporský exodus. K prvému historicky doloženému vypovedaniu Židov z mesta došlo už v roku 1360, keď boli vyhnaní a ich majetok bol skonfiškovaný. Po niekoľkých rokoch sa však aspoň časť z nich mohla vrátiť. Tentoraz to bolo inak. Udalosti roku 1526 znamenali definitívny a nezvratný koniec pôvodnej stredovekej židovskej komunity aj židovského osídlenia „intra muros“ – teda vnútri mestských hradieb –, ktorého existencia je v Prešporku písomne doložená najmenej od 13. storočia.Pomoháčsky chaos vytvoril prostredie, v ktorom sa Židia opäť stali ľahkým terčom. Náboženské predsudky sa pritom prelínali s veľmi konkrétnymi hospodárskymi záujmami. Utrpenie jedných sa – ako to už pri podobných dejinných zvratoch býva – stalo príležitosťou pre iných.