keď si uvedomíme súvislosť medzi týmto javom a modernou masovou mobilizáciou v mene všelijakých pochybných káuz, potom je to téma, ktorú treba brať vážne. Dnes s novým dôrazom. Toto upozornenie nie je možné opakovať dosť často. V 20. storočí sa mobilizované davy vnútorne osamelých, dezorientovaných a bezradných jednotlivcov, zmenených na matičky v súkolí štátnych, priemyselných aj ozbrojených mašinérií, stali nástrojom realizácie šialených mocenských programov založených na šialených ideológiách. Jednotlivec, o ktorom sa mohlo predtým vyhlasovať, že disponuje neodcudziteľnými právami, a ktorému bolo možné dôverovať, pokiaľ ide o jeho schopnosť racionálne voliť vlastné ciele a cestu životom, sa zrazu ukázal ako nesvojprávna súčasť mobilizovateľnej masy, ktorá svoju autonómiu rada obetuje cudzím, hoci aj úplne zvráteným cieľom.

totalitarizmus: degradácia jednotlivca  

Moderná priemyselná revolúcia aj súbor procesov modernizácie v širšom zmysle slova vytvorili obrovské záložné armády pracujúcich, ktoré sa vo chvíľach krízy mohli stať armádami pochodujúcimi na bojové pozície, vybavené produktmi nových technológií s ich masovo ničivým potenciálom. A z takejto mobilizovanej masy sa môže stať páchateľ masovej deštrukcie rovnako dobre ako jej obeť. Oboje sa môže striedať rýchlejšie, než by sa momentálnym „víťazom“ hodilo.  

To, čo mali totalitná genocída a teror spoločné s modernou vojnou ponímanou ako boj celých národov na život a na smrť, bola masová mobilizácia. A druhou stranou mince masovej mobilizácie bolo masové vyhladzovanie. Aj obete plánovitej genocídy boli ponímané ako masa. A táto masa, hoci pozostávajúca zväčša z bezbranných civilistov, starcov, žien a detí (vrátane novorodencov a nemluvniat), bola označovaná za smrteľne nebezpečného nepriateľa, napríklad aj „rasového“ alebo „triedneho“, a tiež za „škodcu“, propagandisticky nezriedka zobrazovaného ako masa špinavých hlodavcov alebo choroboplodných zárodkov. Degradácia ľudského jednotlivca s jeho neodcudziteľnou dôstojnosťou sa tu stáva zrejmou zvrchovane strašným spôsobom – na strane obetí aj katov.

Zdá sa, že sa tu prejavuje akási zákonitosť spájajúca masovú produkciu s masovou deštrukciou a masové vraždenie s masovou samovraždou. Isté „klasické“ podoby totalitných režimov je ešte stále možné príliš ľahko vyhlásiť za uzavreté kapitoly dejín. Čoraz viac, opätovne a práve vo svetle najnovších udalostí sa však ukazuje, že základné problémy, ktoré umožnili vznik a vzostup masovo deštruktívnych hnutí a režimov v 20. storočí, sú nielen naďalej s nami, ale najnovší vývoj ich aktualizuje v nových podobách. Boom v oblasti nových komunikačných technológií – najnovšie s prudko rastúcou asistenciou umelej inteligencie – prináša aj hlboké premeny v kvalite (čo znamená aj miznutie a degeneráciu) vzorcov politického správania, teda „politickej kultúry“, s hlboko disruptívnym dopadom na zdedené inštitúcie zastupiteľskej demokracie, trhovej ekonomiky, práva, etiky aj medzinárodnej spolupráce. Vzostup nových či staronových extrémnych ideológií je toho samozrejmou súčasťou.