keď dnes človek zazrie maják, často v ňom nevidí len stavbu, ale aj príbeh. Mne sa pri pohľade naň vždy vynorí román Svetlo medzi oceánmi od M. L. Stedmanovej. Je krátko po prvej svetovej vojne a Tom Sherbourne sa vracia do Austrálie, aby sa stal správcom majáka na Janusovej skale. Ostrov je odrezaný od sveta, zásobovací čln naň dorazí raz za tri mesiace a správca z neho môže odísť raz za tri roky. Spoločnosť mu robí iba manželka Isabel, ktorá túži po dieťati, o ktoré zakaždým prídu.  

Jedného dňa však k ostrovu pripláva čln s dieťaťom a mŕtvym mužom. Žena k dieťaťu okamžite prilipne a presvedčí manžela, aby si dievčatko nechali. Neochotne súhlasí. Po rokoch ich však dobehnú dôsledky tohto rozhodnutia. Príbeh pripomína, že život na majáku bol kedysi nielen technickou službou, ale že sa za ním ukrývajú ľudské príbehy jeho niekdajších obyvateľov.

od vatier k šošovkám

Majáky sú stavby, ktoré sa budovali v pobrežných vodách aj na riekach, aby svietením navádzali lode, varovali ich pred nebezpečenstvami alebo upozorňovali na blízkosť pevniny. Ich história siaha tisícročia dozadu. Najstaršia zmienka o majáku sa objavuje v Homérovom Iliase okolo roku 1200 pred naším letopočtom. Ich predchodcami boli pritom vatry zakladané na kopcoch pri pobreží.

Slávny Alexandrijský maják, postavený v roku 285 pred naším letopočtom, bol so svojimi viac ako 127 metrami jednou z najvyšších stavieb staroveku. Stál takmer pol druha tisícročia, kým ho nezničilo zemetrasenie. Rimania neskôr rozšírili sieť majákov po celom Stredomorí. Jeden z nich stojí dodnes v Janove – v 15. storočí ho obsluhoval Antonio Kolumbus, strýko slávneho moreplavca.

Dlhé stáročia fungovali majáky na jednoduchom princípe: na vysokých tyčiach boli umiestnené koše s drevom či uhlím. Oheň bol viditeľný z diaľky, no jeho intenzita aj spoľahlivosť boli obmedzené. Zlom nastal až s vynálezom plynových lampášov, ktoré priniesli stabilnejší a silnejší zdroj svetla. Správcovia majákov mali jasnú úlohu – každý večer zapáliť lampu a dohliadať, aby až do svitania nezhasla.

fresnelova revolúcia

Skutočnú technickú revolúciu priniesol rok 1822. Francúz Augustin Fresnel predstavil šošovku, ktorá pomocou sústavy sklenených hranolov dokázala sústrediť svetlo do lúča viditeľného až na 45 kilometrov. Fresnelova šošovka sa stala štandardom a ikonickým prvkom historických majákov.   Jej výhoda bola jednoduchá: dokázala z dostupného svetla vytvoriť výrazne silnejší lúč bez toho, aby bolo potrebné zvyšovať spotrebu paliva.